VIDEO: „Putinofilom vadia Banderovské sochy na Ukrajine, ale Stalinove v Rusku nie,“ vyhlásil bývalý nomenklatúrny káder Komunistickej strany Slovenska Peter Weiss. „Bytostný konjunkturalista, ktorý vždy profitoval z aktuálneho mocenského systému a túžil, aby ho mocenská elita prijala medzi seba a teraz sa zbabelo dištancuje od svojej minulosti. Nenávisť proti Rusku ho oslepuje natoľko, že v rozpore s historickou skutočnosťou tvrdí, že Poliaci a Ukrajinci sú nám bližší ako Rusi a Srbi,“ reagoval Eduard Chmelár na jeho vyjadrenia, ktoré označil za „nehorázne a odporné šovinistické útoky na všetko ruské“
24.08.2025 21:00
WEISSOV ANTIRUSKÝ ŠOVINIZMUS JE SNAHOU O PREKRIČANIE VLASTNÉHO SVEDOMIA
Veľa mojich ľavicových priateľov mi v posledných dňoch rozhorčene písalo a telefonovalo, že Peter Weiss zošalel. Sú doslova vydesení z postojov, ktoré prezentoval v uplynulom období na sociálnych sieťach, no predovšetkým v rozhovore pre denník Nový Čas.
Oponujem im, že to nie je pravda – Peter Weiss bol totiž taký vždy. Či už sa hral na komunistu, sociálneho demokrata alebo v ostatnom čase na liberála, vždy to bol predovšetkým bytostný konjunkturalista, ktorý túžil stáť na čele alebo aspoň profitovať z aktuálneho mocenského systému. Mnohí ľavičiari mu preto na začiatku deväťdesiatych rokov uverili, že „zachraňoval, čo sa zachrániť dalo“. Aj to bol omyl. On vždy zachraňoval v prvom rade samého seba. Preto bol najspokojnejší vtedy, keď ho mocenská elita prijala medzi seba. A biednych ľudí na tejto ceste iba zneužíval.
Kedysi som si ho vážil. Podľa mňa zohral najpozitívnejšiu až historickú úlohu v rokoch 1992 – 1993, keď z pozície prvého podpredsedu NR SR spoluvytváral charakter slovenskej štátnosti. Vtedy tu bola silná tendencia zo strany neoľudákov zoskupených v KDH a SNS, aby nová Slovenská republika nadväzovala na vojnový štát ideologicky aj inštitucionálne. Preto boj Strany demokratickej ľavice za presadenie výročia vypuknutia Slovenského národného povstania ako štátneho sviatku nebol len bežným legislatívnym aktom, ale štátnickým činom, určujúcim, z čoho sa rodila tradícia demokratickej slovenskej štátnosti. Nezabúdajme, že proti hlasovali aj politici, ktorých dnes mainstreamové médiá považujú za demokratických, vrátane Mikuláša Dzurindu. A hoci bolo presadenie tohto zákona zásluhou predovšetkým Pavla Kanisa, Petrovi Weissovi treba uznať, že ako predseda SDĽ si tento návrh osvojil a prikryl ho svojou autoritou.
Doteraz som jeho názorové premety viac-menej ignoroval. Ale spôsob, akým sa v poslednom rozhovore pre Nový Čas zbabelo dištancuje od svojej minulosti a najmä jeho demagogické až šovinistické útoky na všetko ruské, považujem za niečo tak nehorázne a odporné, že sa k tomu musím vyjadriť. Predovšetkým, hoci sa poznáme už desaťročia, naše cesty k ľavici sa výrazne odlišujú. Mňa nemožno obviňovať alebo upodozrievať z nejakej nostalgie voči bývalému režimu – vyrastal som a osobne sa vyhraňoval totiž na odpore voči nemu. V čase, keď bol Peter Weiss nomenklatúrnym kádrom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, v čase, keď Marián Leško a Ondrej Dostál písali ideologické články pre tlačový orgán ÚV KSS Nové Slovo, som sa ja s naivitou maturanta, ale priamosťou, ktorá mi zostala celý život vlastná, pýtal v Literárnom týždenníku, kedy sa prihlásime k slovenskému historickému znaku a vlajke a kedy odídu sovietske vojská z ČSSR.
To bol ten zásadný rozdiel medzi nami. Kým Ondrej Dostál (mladý komunista, neskorší konzervatívec a dnes liberálny poslanec NR SR) písal o „nepopierateľnom význame Socialistického zväzu mládeže“ a kritizoval pasivitu jeho členov, kým Marián Leško tvoril tú najodpornejšiu prorežimovú propagandu, v ktorej spieval ódy na Varšavskú zmluvu a označoval ich za „bojovú komunistickú publicistiku“, kým Peter Weiss utužoval ako vedecký tajomník Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS vedúcu úlohu komunistickej strany a nerozlučné bratstvo so Sovietskym zväzom, ja som riskoval, že nezmaturujem. Ondrej Dostál sa dnes vyhovára, že „tak sa to vtedy robiť muselo“, ale to nie je pravda. Sloboda nie je znakom režimu, ale vnútorného nastavenia a presvedčenia. V každom režime som konal ako slobodný človek. Aj vtedy, keď som si zvolil za maturitnú tému z ruštiny Tolstého filozofiu neprotivenia sa zlu násilím a dostal som za ňu výstražné hodnotenie, že „túto buržoáznu úchylku prekonala marxisticko-leninská filozofia“. Nikdy som nikomu nezazlieval jeho politické presvedčenie, ale vždy ma znechutilo, ak niekto popiera svoju minulosť.
Preto ma naozaj nepríjemne prekvapilo, akým spôsobom hovorí Peter Weiss v spomínanom rozhovore o normalizácii a Rusku. Je skutočne smiešne, ak práve on tvrdí, že „nám nanútili bratstvo so Sovietskym zväzom a museli sme sa učiť po rusky“. Peter, a ktože nám ho vnucoval? Nebol to náhodou práve ten Ústav marxizmu-leninizmu, z ktorého ťa jeho riaditeľ a člen ÚV KSS Viliam Plevza vytiahol do politiky? Nepodieľal si sa na tom náhodou aj ty sám? Ty sa už vážne nepamätáš, ako si znepríjemňoval život každému, kto čo i len zapochyboval o Varšavskej zmluve? Vraj až po revolúcii si mal tú slobodu vysporiadať sa s okupáciou a „časť tvojej generácie“ pochopila, že to bol vlastne „ruský imperializmus“. A čo ti v tom dovtedy bránilo? Vlastná zbabelosť? Lebo všetky ideologické dokumenty a politické postoje sa vytvárali na pracovisku, v ktorom si bol vedeckým tajomníkom, mal si prístup k celej škále literatúry, aj tej zakázanej, a Ty si potreboval revolúciu na to, aby ťa oslobodila a aby si si uvedomil to, čo vedel obyčajný maturant aj bez tvojho odborného zázemia?
Ďalej hovoríš: „Moja generácia bola vychovávaná v tom, že Západ je zhnitý, ten sentiment proti Severoatlantickej aliancii sa ľuďom dvadsať rokov vsugerovával.“ Opäť: kto im to nanucoval? Kto ich v tom vychovával? Veď si to bol ty, bola to tvoja práca komunistického ideológa, ty si tvoril tie nezmyselné texty, tie lživé propagandistické bláboly, to neboli nejaké tajomné temné sily, ale konkrétni ľudia, od ktorých sa teraz zbabelo dištancuješ. A je mi ľúto, ale dnes v tom pokračuješ, ale v službách iného režimu.
Najnechutnejšou časťou Weissovej výpovede sú jeho šovinistické výpady proti Rusku, ktoré by ste čakali od nejakého Šebeja, Osuského či iného pravicového extrémistu, ale nie od politika, ktorý sa hlási k demokratickej ľavici. Pre šovinistov je typické, že ak ide o oslobodzovanie územia Slovenska v roku 1945, až kŕčovito pripomínajú zásluhy Ukrajincov, Gruzíncov či Bielorusov v rámci sovietskej armády, ale ak ide o vpád vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, bola to podľa nich iba zodpovednosť Rusov. Weiss s prekvapujúcou nenávisťou opakuje historické i faktické bludy rusofóbnej pravice, že rozhodnutie a realizácia okupácie bola výlučnou záležitosťou Ruska a stáva sa smiešnym, ak v rozpore so skutočnosťou trvá na tom, že tu boli iba ruskí okupanti. Vždy som považoval za demagogické vyratúvanie, koľkí členovia sovietskeho politbyra boli Ukrajinci, no rovnako lživé je tvrdenie, že za to mohli iba Rusi. Všetci títo ľudia totiž slúžili sovietskemu impériu, v ktorom bola národnosť potláčaná a nepodstatná. Zamerať sa na etnickú príslušnosť sovietskych vládcov je rovnako absurdné, ako brať do úvahy, kto z hierarchie rímskeho impéria pochádzal z Hispánie, Panónie alebo Dácie.
Weiss to nielenže robí, ale ide ešte ďalej, keď napriek tomu, že sovietsky diktátor Stalin bol Gruzínec, tvrdí, že slúžil ruskému impériu a ruským záujmom a tragikomicky to dokladá úvodnými slovami sovietskej hymny, že „neotrasiteľný zväz slobodných republík stmelila naveky Veľká Rus“. Weissova chorobná nenávisť voči Rusku zachádza do extrému, keď fanaticky kričí, že „v ruskej civilizácii nemá život žiadnu hodnotu“. Akoby nikdy nečítal Tolstého, Čechova, Dostojevského alebo aspoň Puškina, akoby nepočul ten vzdor a humanistické posolstvo Šostakovičovej Leningradskej symfónie, akoby v tom Ústave marxizmu-leninizmu nedostávali cyklostylované prepisy prejavov ruských disidentov od Sacharova až po Solženicyna. Preboha, Peter, čomu ty vlastne veríš... a veríš ty vlastne niečomu?
Nenávisť oslepuje Petra Weissa natoľko, že v rozpore s historickou skutočnosťou tvrdí, že Poliaci a Ukrajinci sú nám bližší ako Rusi a Srbi a že priateľstvo s nimi je úplne choré a že vzájomnosť si máme vytvárať so spojencami. Už veľakrát som vysvetľoval, že Srbi sa nám nikdy neobrátili chrbtom – najviac nám pomohli v štúrovskom povstaní roku 1848, kedy nám dodali zbrane i peniaze, v roku 1938 sa hlásili pred naším veľvyslanectvom v Belehrade tisíce dobrovoľníkov na pomoc Česko-Slovensku zradenému v Mníchove a v roku 1968 maršal Tito otvoril hranice pre našich dovolenkárov na Jadrane, aby mohli ujsť na Západ. Cárske Rusko okrem bohatých kultúrnych stykov finančne pomáhalo martinskému národnému centru v čase najväčšieho národnostného útlaku, o pomoci v čase boja proti fašizmu ani nehovoriac. Oproti tomu Poliaci nám uškodili, kedy mohli a ako jediní nám nevrátili územie, z ktorého si odkusli po Viedenskej arbitráži. Dokonca aj Česi, hoci sú nám najbližší, sa od nás v zlomových emancipačných okamihoch – pri zavádzaní spisovného jazyka, požiadavke autonómie či federácie – otočili chrbtom. Nehovorím, že sa máme nenávidieť, práve naopak, ale na čo je dobré toto rozoštvávanie a vyvolávanie antiruských a antisrbských nálad?
Napokon Peter Weiss konštruuje, že jeho „generační vrstovníci“ nenávidia Ukrajinu, lebo vraj cítia výčitky svedomia za to, že sa nebránili proti „ruským okupantom“, že v očiach jeho generácie sa štátna suverenita stala nepodstatnou a bola „brutálne potlačená“. Je až rozkošné, ako zodpovednosť za svoje správanie prenáša na nejakých anonymných „generačných vrstovníkov“. Celé je to však jedna obludná lož.
Predovšetkým treba upozorniť, že ak dnes Peter Weiss obhajuje štátnu suverenitu Ukrajiny a odvoláva sa na Chartu OSN, práve z jeho úst to znie maximálne nepresvedčivo. Ako predseda Zahraničného výboru NR SR totiž obhajoval bombardovanie Juhoslávie silami NATO v roku 1999 uskutočnené v príkrom rozpore s medzinárodným právom a následné odtrhnutie Kosova, ktoré sa ospravedlňovalo tou istou zámienkou, s akou sa dnes ospravedlňuje odtrhnutie Krymu – národnostným útlakom. Weiss totiž nevníma celý problém realisticky a nepristupuje k nemu pragmaticky, ale ideologicky, pre neho je podstatné zničenie ruskej ríše zla, a tak nevidí príčiny súčasného konfliktu a odmieta vidieť aj jeho následky.
Treba zopakovať, že tento konflikt nemusel vôbec vzniknúť. Úplne by stačilo, keby Ukrajinci rešpektovali Minské dohody, ktoré sami podpísali, keby tak slepo nenasledovali „dobré rady“ Bidena, Johnsona a Stoltenberga a riadili sa najvyšším štátnym záujmom. Weiss nazýva ukrajinský odpor v súlade s atlanticistickou ideológiou „statočným“, ja by som ho však označil v tejto fáze za hlúpy a nezmyselný. Nie preto, že by som im upieral právo brániť svoju vlasť pred nepriateľom. Ale preto, že takýto postup by bol rovnako nezodpovedný ako vzdorovať v roku 1968 polmiliónovej presile vojsk piatich štátov, ktoré nás prepadli takmer zo všetkých strán. Mohol by som dať do pozornosti, že bývalý normalizačný komunista Weiss nám odrazu ako generál po bitke vyčíta, že sme sa pred 57 rokmi nebránili, hoci za bývalého režimu, ktorému verne slúžil, o tom ani necekol. Ale to nemá význam. Dôležitejšie je uviesť príklad štátu, ktorý to urobil oveľa rozumnejšie. Je ním Fínsko.
Fíni viedli v roku 1939 najosamelejšiu a najkrutejšiu vojnu svojich dejín. Nikto im nepomohol a v dôsledku mierovej zmluvy z marca 1940 prišli o veľa, pričom v dôsledku ďalšej vojny stratili viac, než Sovietsky zväz od Fínska požadoval na jeseň 1939. Ale zachovali si samostatnosť a slobodu, hoci za cenu územných strát, obrovských reparácií a ďalších ústupkov. Ako opakoval vo svojich početných textoch slávny fínsky spisovateľ Mika Waltari (v tom čase prominentný novinár), mohlo to dopadnúť oveľa horšie. Ukrajinci takéto múdre vedenie nemajú.
Exilová ukrajinská historička Marta Havryško dnes na margo prejavu Volodymyra Zelenského pri príležitosti Dňa nezávislosti, ktorý povedal, že Ukrajina obnovila jednotu Európy a Spojených štátov – trefne poznamenala, že skôr Ukrajina prehĺbila závislosť Európy od USA. Bývalý poradca ukrajinského prezidenta Oleksij Arestovyč (taktiež v exile) sa zasa sarkasticky opýtal, že čo vlastne oslavujeme, keď nezávislosť je predovšetkým bezpečnostná štruktúra, a tú Ukrajinci stratili dávno pred ruskou inváziou. Nezávislosť Ukrajiny viedla k zničeniu justičného systému, k odstráneniu a stratám jadrovej, kozmickej, leteckej, lodnej a inej technológie, k trvalému konfliktu so susedmi (nielen Rusko, ale aj Poľsko, Bielorusku, Rumunsko, Maďarsko a Slovensko), k ekonomickej degradácii občanov. „Kým Sovietsky zväz bol obdobím rozkvetu ukrajinskej kultúry, kedy vznikali najlepšie literárne a filmové diela, dnešná Ukrajina je opevnená a submisívna,“ napísal doslovne a označil transformáciu ukrajinskej spoločnosti za neúspešnú.
Toto Weiss nechápe. Kým kritizuje Smer a Hlas za to, že nie sú dostatočne sociálnodemokratické, on sám sa postavil na stranu krajne pravicového nacionalistického režimu, v ktorom sú nielen liberáli, ale aj ľavičiari v hlbokej opozícii. On neobhajuje Ukrajinu. On obhajuje iba skorumpovanú Zelenského juntu, ktorá núti Ukrajincov bojovať, hoci to už dávno nechcú. Len v prvých 7 mesiacoch prekročilo ťažko dostupnú ukrajinsko-rumunskú hranicu vysoko v horách 5 000 mladých Ukrajincov, od februára 2022 ich tadeto ušlo už vyše 26 000. Ale Weiss ich povzbudzuje do boja proti Rusom, akoby tým chcel prekričať vlastné svedomie. Smutný príbeh.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
