VOĽBY NIE SÚ STÁVKOU NA DOSTIHOCH
24.10.2017
Blížia sa voľby.
Dňa 4. novembra 2017 budú obyvatelia samosprávnych krajov na Slovensku voliť svojich kandidátov na post poslanca zastupiteľstva samosprávneho kraja a zároveň odovzdajú svoj hlas svojmu kandidátovi na post predsedu samosprávneho kraja. Vďaka našim vrcholovým politikom sú tieto voľby medializované.
Ako príklad môže slúžiť vyjadrenie pani Remišovej, aj keď musím podotknúť, že ona spomínala „župné“ voľby! Ale aj iniciatíva kandidátov Mičeva a Klusa v Banskobystrickom samosprávnom kraji, keď sa vzdali svojej kandidatúry v prospech pána Luntera, vlastne len propaguje tieto voľby. Z tohto výpočtu samozrejme nie je možné vynechať pána Danka, ktorý dal verejný prísľub, že pánovi Greššovi prispeje na prieskum. Skrátka toľko vody, čo sa namúti teraz pri týchto, pre niektorých „bezvýznamných“ voľbách, je niečo naozaj nevídané.
Nechcem sa tu zamýšľať nad tým, prečo práve teraz a prečo práve takto. Skôr by som sa chcela prihovoriť voličom. Zase! A možno sa tak trochu zamyslieť nad tým, čo svojou neúčasťou, alebo naopak odovzdaním svojho hlasu nadiktovanému „jasnému favoritovi“ spôsobujeme my v každodennej politike.
Denno-denne nás politici presviedčajú, aby sme išli voliť. Ani jeden z nich však nepovie, prečo by sme to mali urobiť. Dôvodov, prečo by sme mali a mohli využiť toto naše právo je viacero. Už som písala o tom, že by bolo dobré využiť toto právo, ktoré nám vybojovali naši predkovia. Mnohí aj za cenu straty krvi a veľa z nich aj za cenu straty svojho života. Využiť toto naše právo by sme mali považovať za vzdanie holdu a uctenie si ich pamiatky. Výčitky typu, že som patetická, neberiem! To by sme mohli potom povedať aj o Janovi Palachovi, ale jeho obeť si ja osobne veľmi vážim. Ale ak niekto nie, tak môže pokojne pokračovať v tomto type argumentov!
Skôr by som sa dnes chcela zamyslieť nad niečím iným.
Politici, ktorí nabádajú kandidátov na vzdanie sa kandidatúry a aj tí kandidáti, ktorí sa vzdali svojej kandidatúry v prospech iného kandidáta, sú presne tí, ktorí nepochopili princípy demokracie ani potreby svojich voličov.
Pri voľbách sa často stretávam s argumentom: „... čo už len môj hlas zmení?“ Takáto otázka vo mne vyvoláva pocit, že každý z nás by k voľbám išiel len a len vtedy, ak by mal zaručené, že práve ten JEHO hlas zmení spoločenské dianie radikálnym spôsobom. Ja osobne dúfam, že to tak nie je a ani nikdy nebude! Prečo by práve môj hlas, Vážení, mal byť ten, ktorý vám ostatným povie, ako máte žiť! Ja nie som „vševed“ a určite nemám patent na rozum, pričom som naozaj nezjedla všetku múdrosť sveta! Ja len vždy predostriem svoj názor. Niektorí z vás sa s ním vedia stotožniť, iní nie. Čo je úplne v poriadku.
Ale zamýšľali ste sa, Drahí voliči, čo znamená VÁŠ hlas pre politika? Pre toho vášho politika? Napadla vám niekedy takáto „kacírska“ myšlienka? Pre niekoho, kto vyvíja politickú aktivitu, pre politika, ktorý sa snaží pretaviť svoje videnie sveta do bodov svojho programu? Takýto človek sa snaží a snaží a jeho „odmenou“ je 0,04 %, ktoré získa vo voľbách. A prečo? Lebo nejaká politická špina, pardon, špička nás presvedčí o tom, že máme voliť „jasného víťaza“, alebo „jasného favorita“. A namiesto toho, aby sa náš kandidát dozvedel, či s jeho prácou súhlasíme, či sa stotožňujeme s jeho aktivitami, radšej dáme hlas niekomu, s koho politikou nesúhlasíme, jeho názory sú nám cudzie, ale budeme ho voliť, lebo.....
Lebo ČO?
Lebo budeme voliť „menšie zlo“?
Lebo je to správne, čo nám povie odstupujúci kandidát?
Voľby predstavujú pre kandidáta spätnú väzbu. Sú dôkazom toho, či svoju politiku robí správne! Ak kandidát, ktorý očakáva 0,04 % dostane napr. v prezidentských voľbách v prvom kole hoci len 5 % hlasov, možno ho to prekvapí. Lenže po prvotnom prekvapení príde reálny pohľad na svet: „Moja politika oslovila 5 % oprávnených voličov. Robím to správne.“ A bude vo svojej politike pokračovať. Bude sa rozvíjať a rásť. A pokým zostane verný svojím cieľom a prostriedkom, v tých ďalších voľbách môže získať viac hlasov a tým aj podpory, keďže jeho aktivity predstavujú určitý odraz spoločenských požiadaviek.
Voľby totiž nie sú ničím iným ako reálnym politickým prieskumom! A to jediným relevantným!
Teraz prejdem k tomu, prečo si to myslím!
Ak má skupinové rozhodovanie o niečom priniesť požadovaný výsledok je potrebné, aby boli splnené nasledujúce podmienky:
1. pravdepodobnosť správneho rozhodnutia jednotlivých členov skupiny je väčšia než 50 %,
2. individuálne úsudky musia byť vzájomne nezávislé,
3. vôľa jednotlivcov pozitívne prispieť ku kolektívnemu rozhodnutiu a súčasne ich vôľa k odstrašovaniu parazitov a čiernych pasažierov.
Skúsme si jednotlivé body „rozmeniť na drobné“!
Rozoberať bod jedna si musí každý sám za seba. Správnosť rozhodnutia pre jednotlivca nie je možné objektivizovať na celú spoločnosť. Ide o to, správne sa rozhodnúť vo vzťahu k vlastnej osobe. Čo chcem ja? Čo je dobré pre mňa? A na základe tohto, najlepšie vylučovacou metódou, je ideálne dospieť k možnosti rozhodnutia 50 na 50, prípadne jedinej správnej voľby. Pre seba!
K bodom 2. a 3. bude asi najlepšie použiť príklady.
Predstavte si situáciu, kde sa má 30 ľudí rozhodnúť o farbe rovnošaty, pričom na výber sú tieto tri farby: ružová, červená a čierna. Ja osobne z týchto troch farieb preferujem červenú. Pre mňa by bola neakceptovateľná ružová, no s čiernou by som „vedela žiť“. Medzi „voličmi“ by bol aj taký „ružovofób“ ako Noro Lichtner, o ktorom predpokladám, že by sa skôr priklonil k čiernej ako k červenej.
Ak by takto rozmýšľala väčšina z tých tridsiatich, môže sa stať, že čierna farba vyhrá a to v pomere napr. 21 – čierna a 9 – ružová. Moja otázka znie: „Bolo by toto hlasovanie naozaj zrkadlom toho, čo chcel každý z nás?“ Keď sama viem, že moja obľúbená farba je červená, ale nezvolila som ju. Určite by ma začali deprimovať aj predstavy, že tak, ako som volila ja, volilo aj mnoho iných a tá ružová vlastne získala len 9 hlasov. Možno by tá moja červená aj vyhrala, keby.... Keby čo? Áno, keby som sa rozhodovala nezávisle od ostatných a pretavila svoj individuálny úsudok do svojho rozhodnutia.
K bodu 3. by som vás poprosila, aby ste si predstavili jednu obec, v ktorej býva 1.100 obyvateľov. V tejto obci sa jeden rozhodne, že si postaví recyklačku. To budú všetci obyvatelia vítať, lebo ďalších 99 z nich tu nájde zamestnanie. Problém však nastane vtedy, keď k tej recyklačke bude potrebné postaviť aj skládku. A to nie hocijakú, ale skládku bioodpadu. Smrad, ktorý sa z nej začne šíriť a to hlavne v lete, si vie každý z nás predstaviť. Nie je síce zdraviu škodlivý ale neuveriteľným spôsobom nepríjemný! Lenže v tejto obci žije ďalších 500 obyvateľov, ktorí sú závislí na turizme.
No a tento nový odor nebude dobrý práve pre tento druh biznisu. A prídu voľby! Obyvatelia sa budú musieť rozhodnúť, či recyklačka zostane, alebo bude aj so skládkou a teda aj so smradom odstránená. Tá stovka závislých od recyklačky presvedčí ďalších 400, aby hlasovali za jej zotrvanie. Ako „odmenu“ im sľúbia zadarmo hnojivo. No a zvyšných 100 obyvateľov sa zdrží. Čiže to bude 500 za a 500 proti. Predstavím vám kto je kto? Tak tých 400, čo sa nechalo kúpiť hnojom, (Vážení, HNOJOM, áno!) to sú tí v bode 3. spomínaní paraziti! A tá stovka, ktorá sa nevyjadrila ani tak ani onak, to sú tí čierni pasažieri.
Ja nikoho nechcem a ani nebudem presviedčať, alebo ovplyvňovať koho voliť. Skôr mám jednu prosbu. Prestaňme sa pozerať na voľby ako na dostihy. Tento inštitút nie je o tom, aby som stavila na „výherného“ koňa. Voľby nám dávajú možnosť podporiť nášho kandidáta, odovzdať mu touto cestou posolstvo, že súhlasíme s jeho politikou a s jeho videním sveta. Že napriek všetkým presviedčaniam a sľubom kohokoľvek sa my, voliči, neobrátime chrbtom k jeho práci a snahe. Že energia, ktorú vynaloží, sa rovnako ako vo fyzike nestratí!
Preto vás, Vážení voliči, prosím o to:
Nevoliť to, čo má šancu vyhrať, ale to, s čím sa stotožňujete!
Judita L.
PS: Demokracia je skupinovým rozhodovaním, kde sa jednoducho ide cestou, ktorá vyhovuje väčšine, aj keď tá väčšina v celoskupinovom meradle nie je dominantná. Ale o tom a aj o nezávislých kandidátoch niečo nabudúce.
