Zásadný konflikt našej doby: Trumpov múr je ako vyhlásenie nezávislosti. Sú ešte Američania pánmi vo svojej krajine? Bieli kontra farební je realita.
01.02.2017
„Niečo v nás nemiluje múry,“ píše slávny americký básnik Robert Frost v úvodnom verši svojej básne Mending Walls (Opravovanie múrov). A vnútri americkej ľavice, zdá sa, je to „niečo“ vyjadrené v podobe odporu k „úžasnému múru“, ktorý hodlá postaviť prezident Trump pozdĺž 1 900-míľových hraníc medzi Spojenými štátmi a Mexikom.
Múr okolo identity
Argumenty opozície majú obvykle buď ekonomický, alebo praktický charakter: Múr je zbytočný. Nezastaví ilegálne prisťahovalectvo. Stojí veľa peňazí. Lenže v skutočnosti je v hre niečo oveľa hlbšie. Predstava permanentnej priehrady medzi dvoma krajinami je totiž priamou skratkou k srdcu problému, ktorý takisto rozdeľuje našu krajinu na dve časti.
Je to „tá“ otázka, najzákladnejšia otázka zo všetkých: Kto sme? Čo znamená slovo národ? Aké hodnoty Amerika reprezentuje?
Tí, ktorí zúfalo túžia po tom, aby múr stál, ilegálna imigrácia sa zastavila a súčasní ilegálni prisťahovalci boli deportovaní, sú zároveň tými, ktorí majú pocit, že krajina, v ktorej vyrastali, umiera a mizne. Ich vlasť sa pozvoľna mení na čosi neznáme a cudzie. Nejde ani zďaleka len o to, že ilegálni migranti berú Američanom pracovné miesta, že páchajú zločiny alebo že toľkí z nich poberajú sociálne dávky na všetko vrátane jedla, bývania, vzdelania a zdravotnej starostlivosti. Ide predovšetkým o to, že menia našu krajinu. Menia to, kým sme.
Sú Spojené štáty umelý národ?
Pred dvoma desaťročiami viedli „stará pravica“ a neokoni zúrivú debatu o tom, čím Amerika bola – a čím je. Ten spor sa v skutočnosti nikdy neskončil. Sme od začiatku novým, svojbytným a dobre rozlíšiteľným národom, rovnako ako Briti, Francúzi alebo Nemci? Alebo je Amerika novým druhom národa, ideologickým národom, umelo vytvoreným národom, ktorému jeho jednotiaci prvok dodáva prijatie Jeffersonových, Madisonových, Lincolnových a Kingových myšlienok?
Stará pravica tvrdila, že Amerika existovala už pred revolúciou a že nový národ, nový politický ľud, si napísal svoj vlastný rodný list – svoju ústavu. Amerika však existovala už dávno predtým, než sa Washington, Madison a Hamilton zišli vo Filadelfii. Americká revolúcia len privodila trochu predčasný pôrod, ktorým bol národ uvrhnutý do legálnej existencie.
Podľa tohto názoru sme sa teda nestali novým štátom, pretože sme prijali Jeffersonovo krédo, že všetci ľudia sú „stvorení ako seberovní“. Stali sme sa štátom na základe menšej rodinnej hádky s materskou krajinou – tú Deklarácia nezávislosti Spojených štátov opisuje ako preťatie pút, ktoré nás spájajú s „našimi bratmi“ za morom, pretože si už nezaslúžia ani našu lojalitu, ani našu lásku.
Spojené štáty vznikli v roku 1789. Ústava vytvorila vládu, štát. Ale krajina a národ už tu boli pred ňou.
Americká kultúra umiera
Keď prišli v polovici 19. storočia Íri, ktorí utekali pred hladom, keď prišli Nemci, ktorí utekali pred Bismarckovým Nemeckom, a potom sa na Ellis Islande vylodili Taliani, Židia, Poliaci, Gréci, Slováci a ďalší, boli to cudzinci – cudzinci, ktorí sa stali občanmi a časom, postupne, aj Američanmi.
Ale až desiatky rokov po takzvanej veľkej migrácii v rokoch 1890 až 1920 sme sa stali skutočne jedným národom, jedným ľudom. Dohromady nás skovali ťažké skúšky veľkej krízy, druhej svetovej vojny a studenej vojny, ktoré nasledovali. Okolo roku 1960 mala väčšina z nás rovnakých hrdinov a vzory, hovorila rovnakým jazykom a žila rovnakou kultúrou.
A tí, v ktorých žije spomienka práve na túto jednotnú Ameriku, dnes vidia, ako sa národ včerajška rúca. Brutalita politického súboja, ktorej výrazom sú práve nedávne voľby, dosvedčuje, že Američania začínajú zúrivo nenávidieť jeden druhého, rovnako ako generácia, ktorá zažila krutú zimu vo vojenskom tábore Valley Forge počas revolúcie a nenávidela Britov, od ktorých sa vzápätí oddelila.
Naša krajina!
V roku 1960 sme boli západnou, kresťanskou krajinou. Deväťdesiat percent nášho národa mohlo nájsť svoje korene v niektorom z európskych národov. Deväťdesiat percent bolo tak či onak spojených s kresťanskou vierou. A desiatky miliónov Američanov, ktoré podporujú Trumpa, vidia jeho múr ako poslednú šancu na záchranu práve tohto národa. Pre mnohých priaznivcov kozmopolitnej ľavice však etnická a národná identita neznamená niečo, za čo sa oplatí bojovať. Nestoja ani o to, aby pretrvala. Z ich pohľadu nich ide o atavistický inštinkt príslušnosti ku kmeňu či o rasizmus.
Trumpov múr sa preto dotýka zásadného konfliktu našej doby.
Uvedomme si, že 80 % voličov inej ako bielej pleti volí demokratov. Je jasné, že ani trumpovské hnutie, ani Republikánska strana by neprežili, keby sa Amerika stala odbočkou tretieho sveta. A k tomu máme namierené. Ale ak sa národ bude ďalej rozpadať – a jeho rozpad podporí secesia štátov, ako sú Texas alebo Kalifornia –, ako potom budeme „jedným národom a jedným ľudom“?
Okrem toho – až do 20. storočia nepoznala masovú imigráciu ani stará Európa. Teraz naprieč starým kontinentom húfne miznú voliči stredopravým aj stredoľavým stranám – pretože politikov, ktorým donedávna verili, považujú za neschopných vyrovnať sa s existenčnou hrozbou. Tou je invázia z Afriky a Blízkeho východu. Už teraz hrozí, že úplne zaplaví svetadiel.
Múr prezidenta Trumpa je – viac ako čímkoľvek iným – vyhlásením svetu. Hovorí: Toto je naša krajina. My rozhodujeme, kto do nej smie vstúpiť. A svoje hranice hodláme brániť.
Krízu našich dní nevyvoláva fakt, že sa niektorí Američania nehanbia podobné veci povedať nahlas, ako tvrdí ľavica. Naopak. Vyvolávajú ju tí, ktorí sú takí zaskočení vývojom situácie, že sa nevedia ozvať. Alebo ich osud krajiny nezaujíma.
Alebo dokonca jej zánik vítajú.
Zdroj: buchanan.org
Preklad: protiprud.sk
