Zavádzam na Slovensku nové pojmy: „Neototalita a Neodiktatúra“
02.03.2017
Začnem známym výrokom ex-predsedu Národnej rady SR Pavla Pašku:
„Vyhraj voľby, môžeš všetko.”
Všeobecne zažitý pohľad Európana – vzhľadom na politickú minulosť Latinskej Ameriky, je akýmsi odstrašujúcim príkladom toho, kam by sme sa s európskou politikou nemali nikdy dostať. V princípe je ten názor správny, pretože politické besnenie európskych diktátorov (Hitler, Mussolini) máme za sebou. Preto považujem za hrôzostrašné, že sme sa časovou okľukou dostali naspäť.
To, čo prežívame dnes, je totiž neodiktatúra režimu Európskej únie a všetci namiesto toho, aby sme z tejto slepej – nebezpečnej uličky vedúcej do ľudského pekla vycúvali naspäť, sa tvárime, že niektoré nespochybniteľné výhody plynúce z členstva v EÚ, sú pre nás hodnotou nad všetky ostatné hodnoty. To už ale predbieham.
Takmer pred dvadsiatimi rokmi, spravodajský portál iDNES.cz zverejnil článok, citujem:
„Keď sa minulý týždeň Augusto Pinochet (v tom čase uväznený v Anglicku-poznámka autorky) dozvedel o výroku Snemovne lordov, hlasno plakal. Aj ostatní diktátori sveta, tí súčasní aj tí "na penzii" prijali správu, že Pinochet nepožíva imunitu s obavami. Ich beztrestnosť má teraz svoje limity. Pinochet v týchto dňoch čaká, či bude vydaný Britániou do Madridu, kde sa má pred súdom zodpovedať z genocídy. "Domnievam sa, že len veľmi málo diktátorov sa teraz odváži vycestovať mimo svojej krajiny," hovorí Diego López Garrido, odborník na ústavné právo z Madridu.
"Tento výrok jasne svedčí o tom, že zločiny proti ľudskosti sú univerzálne, ktoré sa všetkých dotýkajú rovnako." Latinská Amerika ponúka celú plejádu diktátorov, ktorí sa podobne ako Pinochet v minulosti dopustili zločinov. Ich osudy sú rôzne, niektorí žijú v pokoji, iní sú už za mrežami. Len námatkovo niektorí z nich: Jorge Rafael Videla a Emilio Masser (Argentína), členovia vojenskej junty (1976-1983). Už v roku 1986 boli odsúdení na doživotie za smrť, alebo zmiznutie najmenej desiatich tisíc osôb (odhad argentínskej vlády), avšak o štyri roky neskôr boli omilostení. Organizácia ľudských práv uvádza, že majú na svedomí 30 000 ľudí. Teraz sú držaní v domácom väzení a obvinení z toho, že počas takzvanej "špinavej vojny" odobrali uväzneným ženám deti narodené vo väzení. Matky boli zavraždené, deti boli odovzdané na adopciu bezdetným rodinám vojakov. Alfredo Stroessner (Paraguaj), neobmedzený vládca a diktátor v rokoch 1954 až 1989. Teraz žije v exile v Brazílii v luxusnej vile. Je obvinený z vrážd a zmiznutí stoviek osôb. Za jeho vlády sa Paraguaj stala útočiskom mnohých nacistických zločincov.
Brazília dvakrát odmietla žiadosť o jeho vydanie kvôli formálnym nedostatkom. Jean-Claude Duvalier (Haiti), známy ako Baby Doc, zdedil na pätnásť rokov v krajine absolútnu moc po svojom otcovi. Jeho režim stelesnený tajnou políciou "tonton macoutes," má na svedomí tisíce odporcov. Od roku 1986 žije v exile vo Francúzsku, kde obrovské imanie prehýril. Luis García Meza (Bolívia), autor krvavého vojenského prevratu v roku 1980, už 189. od získania nezávislosti krajiny v roku 1825. Po roku bol tento generál zvrhnutý ďalším pučom a odišiel do Brazílie. Odtiaľ bol však vydaný a v roku 1995 ,odsúdený na 30 rokov väzenia za vraždy a mučenie svojich oponentov. Hugo Banzer (Bolívia), ďalší generál, ktorý vládol v krajine tvrdou rukou v rokoch 1971-1978. Dopadol lepšie ako Meza: vlani bol demokraticky zvolený prezidentom a nad svojím vojenským režimom potom vyjadril "poľutovanie".
Efrain Rios Montt (Guatemala) viedol krajinu 17 mesiacov po prevrate v roku 1982. Za jeho krátkej vlády zahynuli tisíce roľníkov podozrivých z podpory gueril. Boli zavraždení buď armádnymi jednotkami, či polovojenskými oddielmi. Hoci napríklad tento pondelok súd v Guatemale odsúdil troch bývalých príslušníkov provládnych oddielov na trest smrti za masaker 130 indiánskych civilistov v roku 1982, Rios Montt je chránený amnestiou. Aj keď nesmie vykonávať politickú činnoť, je generálnym tajomníkom hlavnej opozičnej strany Guatemalského republikánskeho frontu. Manuel Antonio Noriega (Panama) bol ako šéf armády v podstate vládcom krajiny. V 80. rokoch si brutálne vybavoval účty so svojimi protivníkmi, bol obvinený z korupcie a obchodovania s drogami. V januári 1990 bol zadržaný pri americkej invázii do Panamy, potom odsúdený v Miami k 40 rokom väzenia,“ koniec citácie článku.
V čase, kedy bol tento článok autora Pavla Pošustu, zverejnený (január 1998), nebol ničím výnimočný, pretože naozaj kopíroval vtedajší pohľad východného Európana na diktatúru ako takú. Dnes – po necelých dvadsiatich rokoch, sme však už v inom „leveli myslenia!“
Zločin zostáva zločinom vždy nech je vykonaný akokoľvek, kýmkoľvek a z akýchkoľvek príčin.
Nedávno som viedla diskusiu na sieti s jedným z popredných slovenských politológov o Pinochetovej diktatúre. Jeho vyjadrenie bolo hrozivé (preto ani neuvádzam jeho meno). Tvrdil, že Pinochetov režim v Čile nebol fašizmus - čo ja považujem za absolútnu spoločenskú katastrofu, keďže išlo o človeka, ktorý je stále mienkotvorným žurnalistom a svojimi postojmi prezentuje najvyššiu intelektuálnu vrstvu obyvateľstva.
Tento človek mi tvrdil, že tisíce obetí Pinochetovho režimu, popravovaných a odstraňovaných na chlp rovnako ako to robil Hitler, nemohol byť fašizmom, pretože Pinochetovi chýbala hlavná Hitlerova črta – snaha o nadvládu vlastnej krajiny a prevzatie moci nad svetom! Pinochet konal totiž lokálne – v Čile. Inak povedané, ak politici vraždia doma pri presadzovaní moci, tak to je len „bežné“ zabíjanie ľudí.
Vtedy som sa len utvrdila v tom, čo som si myslela už dávno. Slovensko je na priamej ceste do pekla, pretože ak takto myslia mienkotvorní slovenskí intelektuáli, nikam inam ako do pekla, národ priviesť nemôžu. Zabíjanie vlastných ľudí politickými rozhodnutiami zostáva totiž zločinom vždy a je jedno, či to bolo pri odpratávaní nepohodlných Čilčanov Pinochetom v minulosti, dnešným rozhodnutím európskych lídrov o snahu potlačiť národné povedomia členských štátov EÚ migráciou a následným vyvražďovaním Európanov Moslimami, rozhodnutím o páchaní genocídy na Ukrajine prezidentom Porošenkom, alebo nesystémovými nariadeniami a opatreniami vlády v slovenskom zdravotníctve, kde zomrelo dodnes desaťtisíce Slovákov na nedostatočnú zdravotnú starostlivosť!
Všetky tieto skutky sú zločiny a a najväčší problém je, že takíto ľudia na Slovensku svoj názor a správanie pri rozhodovaní prebrali z Európy, do ktorej dnes patríme. Rozdiely v myslení politikov a žurnalistov dnes v porovnaní spred dvadsiatich rokov, nás teda nesporne zabíja!
Aj Latinská Amerika už pochopila, že Najvyšší súd je najsilnejším pilierom demokracie v republike.
Na to, aby ste pochopili kto Pinochet bol, nemusíte prečítať zväzok kníh a rozprávať sa s očitými svedkami masakrov ako ja. Stačí si prečítať biografiu tohto človeka na internete a zistíte, že Pinochet sa konaním od Hitlera ničím nelíšil. Existuje o ňom veľa článkov od fundovaných autorov. Preto rozhodnutie justičných orgánov v Londýne v roku 1998 o jeho zatknutí bolo absolútne legitímne. Vyjadrovalo vtedajší spôsob myslenia justície v Európe. Dnes justičné myslenie ľudí v Európe, prezentujú aj takí sudcovia ako je predsedkyňa Najvyššieho súdu SR Daniela Švecová, ktorá sa neštíti trestať sudcov Najvyššieho súdu za právny názor a najnovšie aj za slobodu slova!
Tu sa pristavím a napíšem jednu zaujímavú skutočnosť zo sveta.
V Brazílií žije sudca – ex-predseda Najvyššieho súdu – náprotivok Daniely Švecovej na Slovensku. Volá sa Joaquim Barbosa. Narodil sa v Paracatu, severozápadne od Minas Gerais. Je najstarší z ôsmich detí. Otec bol murár a matka ženou v domácnosti. Pracoval od svojich šestnástich rokov v grafickom štúdiu Correia. Po dokončení strednej školy získal bakalársky titul v odbore právo na Právnickej univerzite v Brazílií v roku 1979. Neskôr v roku 1982 získal špecializáciu na verejné právo. Svojho času pôsobil ako brazílsky diplomat v Helsinkách, tiež istý čas bol advokátom v spoločnosti Serpro. Neskôr šéfoval právnej rade na Brazílskom ministerstve zahraničných vecí. Napriek všetkým svojim úspechom študoval právo ďalej na univerzite v Paríži. Neskôr, už ako profesor pôsobil na Pontifikálnej katolíckej univerzite v Rio de Janeiro. V podstate už ako mladý profesor, vyhral konkurz a stal sa profesorom na Štátnej univerzite v Rio de Janeiro. Bol hosťujúcim profesorom na Columbia university v New Yorku a University of California v Los Angeles. Ovláda päť svetových jazykov.
A až po tomto všetkom sa v roku 2012 stal predsedom Najvyššieho súdu v Brazílií! Stal sa prvým černošským predsedom Najvyššieho súdu v histórií Brazílie! Za štyri roky v tejto funkcií sa preslávil tým, že kritizoval nerovnosť brazílskej justície. Dnes je považovaný časopisom Forbes za jedného z najvplyvnejších sudcov na svete.
No a teraz si porovnajte prosím jeho životopis, so životopisom predsedníčky Daniely Švecovej a pochopíte, prečo justícia na Slovensku je v stave rozkladu a neodiktátorov v parlamente nemá kto odsúdiť a pozatvárať!
K celej veci len dodám, že takéto nomenklatúrne justičné kádre riadia justície, polície a prokuratúry už aj v chudobných častiach Latinskej Ameriky, ktorú všeobecne podraďujeme. Iba na Slovensku máme Švecovú s jej „drdolom na hlave!“
Vráťme sa ale z Brazílie naspäť na Slovensko.
Odobratie detí rodičom bol vždy najväčší ľudský hyenizmus.
Neodiktátorské spôsoby vládnutia v dnešnej Európe, prevzaté slovenskými vládami a aplikované hlavne Dzurindovou a Ficovou administratívou, nespôsobili iba chudobu, politickú zločinnosť a neototalitu. Priviedli Slovensko na cestu absolútnej zvrátenosti. Preto tvrdím, že nás slovenskí predstavitelia moci a intelektuáli, napríklad z radov žurnalistov, vedú do pekla.
Vezmite si kauzu ako bola napríklad „Čistý deň,“ ktorá doznieva len teraz. Je nepochybné, že to ,čo sa tam dialo, je spoločensky neprípustné, pretože ak dnes pedofília prejde ľuďom vo funkciách, zajtra ju budú v spoločnosti považovať za normálnu a možno aj preto aplikovať všetci pedofili, ktorí doteraz mali aspoň aké – také spoločenské zábrany. Napriek všetkému - len aby pred následkami kauzy ochránil vládu, minister Richter, neodobral tomuto zariadeniu licenciu!
A toto je presne to, o čom píšem. Ľudia pri moci, tiež tí, ktorí sa na Slovensku cítia byť niekým (ako klasický príklad zvrátenca z radov intelektuálov ma napadá Michal Havran), sa nechcú zastaviť pred ničím, čo je čistá diktátorská črta, ako vystrihnutá z manuálu pre diktátora v Latinskej Amerike!
V Európe, hlavne severské krajiny a Veľká Británia, dnes kvôli vytvoreniu tlaku proti pracovnej migrácii obyvateľstva (čiže z politických dôvodov), násilne odoberajú deti rodičom, presne ako to robili diktátori Jorge Rafael Videla a Emilio Masser v Argentíne! Na druhej strane sa neštítime na odnárodnenie jednotlivých členských štátov EÚ použiť Islamistov a trpíme im, že nás pri tom zabíjajú! A tieto neototalitné a neodiktátorské praktiky, podporujú dnes na Slovensku hlavne politici ako Fico, Lajčák, Kaliňák, Sulík, Matovič, Nicholsonová, Flašíková, Radičová, či samotný Kiska!
Nezaostávajú však za nimi ani žurnalisti médií hlavného prúdu a tretí sektor, fungujúci na Slovensku ako tajný agent cudzej mocnosti.
Tieto novodobé spojenia neodiktátorov a neototalistov na Slovensku vytvárajú spolu celky, ktoré by nám bezpochyby závidel aj Pinochet.
Katalin Tara
