Destabilizácia bývalej Juhoslávie a kontext snahy Katalánska o nezávislosť
01.12.2017
Odsúdenie bývalého bosniansko-srbského vojenského veliteľa Ratka Mladiča Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY) pripomenulo ľuďom brutálny konflikt, v ktorom boli spáchané zverstvá všetkých strán konfliktu. Štáty Západu nevynímajúc. Severoatlantická aliancia bombardovaním bývalej Juhoslávie v roku 1999 zabila stovky civilistov.
Anglický dramatik a zároveň nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Harold Pinter počas svojho života vyhlásil: „Akcia Severoatlantickej aliancie v Srbsku nemala nič spoločné s osudom kosovských Albáncov, bolo to len ďalšie okázalé a brutálne presadenie americkej moci.“
Široko prezentovaná démonizácia Srbov počas vojnového konfliktu na Balkáne, ktorý viedol k rozpadu bývalej Juhoslávie, prispela k vnímaniu reality, že príčinou konfliktu boli práve Srbi. Spravodajský portál Sputnik v tejto súvislosti vo svojom článku napísal, že uvedené vnímanie historických udalostí je urážka nielen obetiam vojny ale aj pravdy o dôvodoch konfliktu.
Deštrukciu bývalej Juhoslávie a vojnové zločiny spáchané na jej území treba podľa autora článku vnímať v širšom kontexte. Jedným z príkladov je nezabúdať na fakt, že vojnové zločiny na Balkáne nemožno ospravedlňovať zverstvami vykonanými v rámci konfliktu štátmi Západu. Tie totiž využili etnické napätie so zámerom demontovať posledný socialistický štát v bývalom východnom bloku.
Národné a etnické rozpory boli v bývalej Juhoslávii potláčané tým, že režim v krajine umožňoval mierovú koexistenciu viacerých etník a náboženstiev.
Problémy sa začali prejavovať v 80-tych rokov 20. storočia, keď sa štát začal zmietať v dlhovej kríze. Pod vedením Josipa Tita sa v štáte uskutočňovali masívne investície so zámerom napomôcť chudobnejším regiónom a zvýšiť ich životný štandard. Obrovské pôžičky čerpané v 70-tych rokov prispeli v Juhoslávii k hyperinflácii. Ruka v ruke s dlhovou krízou prišla ekonomická recesia.
Bohatším regiónom sa prestala páčiť politika dotovania chudobnejších častí. Podobný model v súvislosti s ekonomikou vidieť teraz v snahách katalánskeho hnutia za nezávislosť na Španielsku.
Rastúce etnické napätie začali využívať nacionalistické strany, čo najprv v roku 1990 vyústilo k jednostrannému vyhláseniu nezávislosti Slovinska referendom, ktoré bolo v rozpore s vtedajšou ústavou Juhoslovanskej zväzovej republiky. Tento príklad nasledovalo neskôr Chorvátsko. Oba štáty sa v tejto súvislosti dožadovali podpory Západu, čím sa vytvorili podmienky pre brutálny konflikt. Centrálna vláda sa snahám o rozpad štátu začala brániť.
Tento historický kontext zároveň objasňuje fakt, prečo Srbsko v súčasnosti odmieta uznať právo Kataláncov na nezávislosť a vyjadruje svoju podporu vláde v Madride. Rovnaký postoj má aj Ruská federácia.
Z pohľadu Slovenska je zase dôležité pripomenúť, že práve predstavitelia Katalánska vyjadrovali podporu snahe vlády v Bratislave o nezávislosť našej vlasti v rámci vtedajšej Českej a Slovenskej federatívnej republike.
Zdroj: narodnenoviny.sk
