Eduard Chmelár: Sme svedkami jednoznačnej premeny USA na globálne impérium. Spojené štáty sú teraz otvorený nepriateľ, ktorý chce Európu zničiť. Ak to chceme zmeniť, tak musíme zmeniť samotné základy toho, ako organizujeme spoločnosť a vlastné priority. Ak si namiesto spolupráce a pretvárania nášho sveta na lepší opäť zvolíme iba súťaživosť a konkurenciu, konflikt blokov nás privedie ku globálnej katastrofe. Ak to chceme zvrátiť, začať musíme tam, ako naznačil premiér Robert Fico: pri výmene európskych lídrov
12.01.2026 10:45
KEĎ USA DOVŔŠIA SVOJU PREMENU NA IMPÉRIUM, VYSTÚPIA Z OSN
Je príznačné, že z banálnej pravdy „svet sa dramaticky mení“ sa v priebehu týždňa stalo klišé, ktoré opakujú všetci, no len málokto týmto zmenám porozumel. Ivan Korčok sa chvastá, že v Progresívnom Slovensku v tom vraj majú jasno a že odpoveďou je ešte tuhšie primknutie sa k Európskej únii. Poúča nás o tom ten istý človek, ktorý ako minister zahraničných vecí zmenil v roku 2021 Bezpečnostnú stratégiu Slovenskej republiky tým, že ju presmeroval z proeurópskej na proamerickú orientáciu.
„Spojené štáty americké sú strategickým transatlantickým spojencom Slovenskej republiky, s ktorým zdieľame spoločné hodnoty... Naším bezpečnostným záujmom je udržanie vojenskej prítomnosti USA v Európe, ktorá stelesňuje nedeliteľnosť bezpečnosti spojencov na oboch brehoch Atlantiku... Meniace sa priority USA nespochybňujú význam strategického partnerstva... Zníženie globálnej angažovanosti USA nie je v našom záujme,“ uvádza sa v dokumente, ktorý spolu pripravili Ivan Korčok s Jarom Naďom.
A čo nám dnes navrhuje Ivan Korčok? Vraj našou najsilnejšou kartou už nie sú USA, ale EÚ, a tak ako máme spoločnú menu, musíme mať aj spoločnú obranu, hoci ešte pred niekoľkými rokmi všetci títo „experti“ koncepciu európskej armády spochybňovali... No to by sme si už len pomohli, keby sme sa riadili radami Progresívneho Slovenska... V skutočnosti sa situácia za tie štyri roky príliš nezmenila, iba obnažila reálny stav vecí. To už prezieravejšie sa správa Robert Fico, ktorý dnes ako vôbec prvý premiér členského štátu EÚ navrhol odvolať šéfku európskej diplomacie Kaju Kallasovú (aj keď sa obávam že to boli zasa len silné reči smerom dovnútra, no v Bruseli takýto návrh neprednesie). Fico totiž pochopil, že nech už od Európskej únie očakávame čokoľvek, k zmenám nás neprivedú totálni babráci, ktorí doteraz vo všetkom zlyhali.
Obávam sa však, že ani tento krok na zlepšenie nášho postavenia stačiť nebude. Aj keď európski politici a analytici konečne pripúšťajú, že svetový poriadok je v troskách, vo svojom pochopení situácie zamrzli v tomto bode a nie sú schopní domyslieť dôsledky tohto dramatického obratu. Predstava, že v reakcii na Trumpovo správanie začne Európska únia viac zbrojiť a stane sa z nej superveľmoc (ako o tom blúznia progresívci, ale aj Mikuláš Dzurinda s Ivetou Radičovou, čo je asi to isté) je nielen naivná, ale aj nebezpečná. Najskôr by nás priblížila k Hungtingtonovej vízii o strete civilizácií a viac bezpečnosti by rozhodne nepriniesla.
Navyše, aj súčasná situácia ukazuje, že ani súperiace mocnosti ako Čína alebo Rusko nie sú schopné zastaviť americkú rozpínavosť, iba sa s Washingtonom dohodnúť na určitých ústupkoch. Napríklad bývalá poradkyňa prezidenta Trumpa Fiona Hillová tvrdí, že Kremeľ už v roku 2019 naznačoval ochotu ustúpiť od podpory venezuelského prezidenta Nicolása Madura výmenou za voľné ruky na Ukrajine. Trump vtedy (v apríli 2019) vyslal Hillovú do Moskvy, aby ruským predstaviteľom tlmočila stanovisko Bieleho domu, že tieto dve témy spolu nesúvisia. O sedem rokov sa však situácia mení. Ruské ministerstvo zahraničných vecí síce agresiu USA vo Venezuele oficiálne odsúdilo, ale sám Vladimír Putin sa k nej nevyjadril. Moskva Madurovmu režimu nijako nepomohla a ani po útoku na „ruskú tieňovú flotilu“ a zajatí dvoch tankerov sa nezmohla na viac ako na verbálny protest. To naznačuje, že je ochotná uspokojiť sa s vlastnou sférou vplyvu.
Ešte submisívnejšie sa zachovali európski predstavitelia. Nemecký kancelár Merz na vojenskú agresiu vo Venezuele zareagoval, že „právne zhodnotenie americkej intervencie je komplexné a vyžaduje si detailnú analýzu“. Britský premiér Starmer sa vyjadril ešte zbabelejšie, keď odmietol čo i len potvrdiť porušenie medzinárodného práva a vyhlásil, že „najprv si treba zistiť fakty a hovoriť so spojencami“. Nová česká vláda dokonca intervenciu nepriamo obhajovala. Nehovoriac o tom, že Veľká Británia sa do útoku na Venezuelu fakticky aktívne zapojila, keď lietadlá USA využili pri útoku na dva tankery leteckú základňu Spojeného kráľovstva a britské ministerstvo obrany na tejto akcii spolupracovalo.
Posledné kroky a vyjadrenia Spojených štátov však ukazujú, že to, čoho sme svedkami, nie je rozdelenie sfér vplyvu medzi veľmoci, ku ktorým by sa chcela Európska únia zaradiť. Sme svedkami jednoznačnej premeny Spojených štátov na globálne impérium so všetkým, čo tento pojem obnáša. Donald Trump vyhlásil, že nepotrebuje medzinárodné právo, že sa necíti byť obmedzovaný žiadnymi medzinárodnými normami, ani kontrolnými mechanizmami a že jediné, čo môže zastaviť jeho vôľu použiť vojenskú silu je jeho vlastná morálka (toto si nedovolil ešte nijaký politik od konca druhej svetovej vojny). Trump, ktorý pred voľbami sľuboval zníženie vojenského rozpočtu, ho navýšil o rekordných 600 miliárd na závratných 1,5 bilióna dolárov a sľúbil vytvorenie „armády snov“. Šéf americkej diplomacie Marco Rubio zasa vyhlásil, že mu je jedno, čo hovorí OSN. Paralelne s útokmi posledných dní Spojené štáty oznámili svoj odchod zo 66 medzinárodných organizácií a zmlúv. A hoci sa najväčšia pozornosť venuje odstúpeniu USA od Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy, rozhodnutie amerického prezidenta sa týka fakticky všetkých stránok globálneho poriadku – od sociálnej a ekonomickej agendy cez ľudskoprávnu až po medzinárodné právo.
Takže to už konečne pochopte: toto nie je návrat k intervencionizmu minulého storočia. Toto je cieľavedomé úsilie o deštrukciu celého medzinárodného systému, ktoré sa nezačalo Trumpom – iba sa obnažil jeho pravý úmysel. Prečítajte si moju staršiu knihu „Rozprava o zjednotení ľudstva“ (je síce už dávno beznádejne vypredaná, ale v knižniciach ju nájdete). Už v roku 2001 som opísal dlhodobé úsilie republikánov, ktorého korene siahajú do osemdesiatych rokov 20. storočia. Konzervatívna nadácia Heritage (najvplyvnejší think-tank v ére Ronalda Reagana) začala presadzovať odchod Spojených štátov z OSN, ktorá sa vraj usilovala o „svetovládu“. Bola to, samozrejme, hlúposť, Spojené národy nemali nikdy charakter nadnárodnej organizácie ako EÚ, ale len medzinárodnej, čo znamenalo, že sama osebe nemala nijaké zvláštne kompetencie a mohla byť len takou, aké boli jej členské štáty. Republikánom v skutočnosti prekážali akékoľvek medzinárodné regulácie, ktoré obmedzovali americkú moc. Preto isté obdobie USA neplatili členské alebo dočasne odišli z niektorých agentúr Spojených národov ako bola napríklad UNESCO. Ale ten latentný cieľ zbaviť sa „záťaže“ medzinárodného práva a opustiť Organizáciu spojených národov tu bol vždy a je vysoko pravdepodobné, že tam úmysly Trumpovej administratívy aj smerujú.
Je pravdou, že Spojené štáty sa dlho bránili otvorene sa hlásiť k budovaniu impéria. Keď George Washington a Thomas Jefferson varovali pred uzatváraním spojenectiev so zahraničnými mocnosťami a keď James Monroe vyhlasoval svoju doktrínu o nezasahovaní Európy do záležitostí nezávislých amerických štátov, nerobili tak z cnostných dôvodov, ale zo strachu, aby európske koloniálne mocnosti neohrozovali ich moc na západnej pologuli. USA boli vtedy totiž ešte príliš slabé. To, čo dnes robí Spojené štáty impériom, je počet krajín, ktoré ovplyvňujú, intenzita tohto ovplyvňovania a množstvo ľudí v týchto štátoch, ktorých zasahujú americké rozhodnutia a ekonomické procesy. Takéto impérium (ako vyhlásil už predseda vlády Spojeného kráľovstva lord Palmerston na vrchole britského impéria) nemá večných spojencov a nepriateľov, iba večné záujmy.
Doterajšie americké obavy z impéria boli opodstatnené. Ako nám ukazujú dejiny, impérium pohltilo rímsku republiku. Ambície získať čo najviac moci a peňazí zničili republikánske cnosti. Tento nesmierne nákladný aparát s rozsiahlymi ekonomickými aktivitami, ktoré hýbu globálnymi trhmi, vytvára systém, ktorý je prakticky nemožné riadiť prostriedkami demokratických inštitúcií a morálnych princípov. Impérium zatláča demokraciu do postavenia bezvýznamnosti. Problémom je, že podobne ako Rím za čias Caesara, tak aj Spojené štáty za čias Trumpa dosiahli bod, v ktorom si už ťažko môžu vyberať, či sa stanú impériom alebo nie.
Keď americký futurológ George Friedman vyzýval Baracka Obamu, aby sa Spojené štáty priznali k impériu – hoci pripúšťal, že imperiálna moc viaže na seba príliš veľa nebezpečenstiev - naivne veril, že republiku zachráni nie systém bŕzd a protiváh v štáte, ale „odvaha a múdrosť prezidenta“. Ani na okamih si pritom neuvedomil, že demokraciu môže zničiť práve výnimočne silné postavenie prezidenta, ktoré psychopatický Donald Trump v plnej miere zneužil. Je najvyšší čas, aby sme si uvedomili, že je to najnebezpečnejší človek na Zemi. Cieľavedome buduje globálne impérium, ktoré už teraz diktuje svoju vôľu celému svetu. Nie medzinárodné právo, nie Charta OSN, impérium je zákonom.
Trump hovorí a koná ako fašistický diktátor. Vládne dekrétmi. Vykastroval demokratické inštitúcie tým, že ich buď ignoruje alebo ich obsadil lojálnymi ľuďmi. Od úradníkov sa však nevyžaduje lojalita k štátu, ústave a ľuďom, ale poslušnosť k samotnému prezidentovi. Neposlušnosť sa trestá. Kritické médiá sa trestajú. Moc sa koncentruje do ešte užšieho okruhu plutokracie, než kedykoľvek predtým. A prezidentova rodina z tohto systému závratne bohatne. Áno, len fašistický režim dokáže za bieleho dňa bezdôvodne a beztrestne popraviť americkú občianku a matku šesťročného dieťaťa, len fašistický režim dokáže takéto zverstvá obhajovať a vrahovi vyjadriť podporu – kým za svojho zavraždeného priaznivca Charlieho Kirka usporadúva štátne rituály a omše.
Kým o každom geopolitickom rivalovi sa režim vyjadruje prehnane ako o „hroznom tyranovi“, v Bielom dome sú prijímaní ako priatelia tí najhorší diktátori a najkrvavejší vrahovia ako saudskoarabský korunný princ Muhammad bin Salmán alebo dočasný sýrsky prezident a niekdajší terorista Ahmad Šara, bývalý člen al-Káidy v Iraku, za ktorého dolapenie vypísalo ministerstvo zahraničných vecí USA odmenu 10 miliónov dolárov. Čo to má znamenať? Make al-Káida great again? Celý proklamovaný boj proti terorizmu sa stal v momente fraškou.
Väčšina európskych lídrov, ale aj našich opozičných politikov však ešte stále žije v ilúzii, že sa im nejako podarí obmedziť americký izolacionizmus a spolupracovať s USA. Ale to je fatálny omyl. USA sa neuzavreli do izolacionizmu. Nesťahujú sa z globálnej politiky. Nesťahujú sa dokonca ani z Európy. Opustili iba formálnu úlohu garanta medzinárodného poriadku a deklarujú svoju neobmedzenú imperiálnu moc. Naivní Európania ich ešte stále považujú za priateľov, hoci v Národnej bezpečnostnej stratégii vydanej pred dvoma mesiacmi Spojené štáty po prvýkrát neoznačili ani jednu konkrétnu európsku krajinu za spojenca. Preto to najťažšie, čo nás čaká, je vysvetliť všetkým tým eurohujerom a užitočným idiotom Washingtonského diktátu, že Spojené štáty už nie sú ani priateľom, ani spojencom, dokonca ani len rivalom. Sú otvoreným nepriateľom, ktorý chce Európu zničiť.
Pri ceste za týmto cieľom sa nebudú opierať o diplomaciu, ale o bezkonkurenčne najväčšiu a najsilnejšiu armádu na svete a o hrozbu jej použitia, ktorou budú diktovať Európe a svetu svoje podmienky. Takáto armáda nepotrebuje vyhrávať vojny. Stačí, keď bude pôsobiť tak, aby si druhá strana nemohla vybudovať dostatočnú silu, ktorá by sa jej postavila na odpor. Ak blúznime o tom, že by sme ich mohli dohnať v zbrojení, tak to je úplne šialená predstava. V prvom rade by sme mali čo najskôr pochopiť, že nás neohrozuje Putin (ako o tom stále tárajú progresívci), ale Trump. Ohrozuje celé ľudstvo.
Ak to chceme zmeniť, tak musíme zmeniť samotné základy toho, ako organizujeme spoločnosť. Naším problémom nie sú zdroje na zbrojenie, ale vlastné priority. Svet za minulý rok minul 2,7 bilióna dolárov na zbrane. Humanitárni pracovníci márne žiadali necelé jedno percento z tejto sumy, aby mohli v tomto roku zachrániť 87 miliónov životov. Ak si namiesto spolupráce a pretvárania nášho sveta na lepší opäť zvolíme iba súťaživosť a konkurenciu, konflikt blokov nás privedie ku globálnej katastrofe ešte rýchlejšie a spoľahlivejšie. Ak to chceme zvrátiť, začať musíme tam, ako dnes naznačil premiér Fico: pri výmene európskych lídrov.
Zomknúť sa okolo ľudí ako Kallasová alebo von der Leyenová, ktorí v tejto dobe dokážu nájsť iba skratku do pekla, môžu iba politici so samovražednými sklonmi. Viezť sa naďalej na vlne transatlantickej zotrvačnosti v čase, keď Spojené štáty svoj postoj k Európe zásadne zmenili, môžu iba blázni. Začnime konečne uvažovať a diskutovať o svojej budúcnosti seriózne. Tie doterajšie návrhy ideologických fanatikov vedú iba do slepej uličky.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
