Európskym lídrom konečne došlo, že EÚ nie je jeden štát

19.11.2026 15:00
Podľa článku 7 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve sú hlavy štátov, predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí jedinými osobami, ktoré majú automatickú právomoc vykonávať úkony súvisiace s uzatváraním zmlúv. Lídri piatich štátov Európy teda nemôžu rokovať ako jeden štát.

Päť krajín chce zastupovať Európu na mierových rokovaniach o Ukrajine s Ruskom a USA. Pre zmenu je tento ich formát, pripomínajúci hromadný odchod tínedžeriek na toaletu, vlastne dobrou vecou. Prinajmenšom pre demokraciu. No hoci sa to môže zdať protichodné, aj pre samotnú budúcu dohodu.

Každá zainteresovaná strana dostane svoju delegáciu. Európa sa rozhodla, že tú jej bude tvoriť Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko, Poľsko a Nemecko – spolu s niekoľkými zástupcami inštitúcií EÚ. V čom je teda problém?

Ostatní účastníci rokovaní – najmä Rusko a USA – vyzvali na vymenovanie jediného európskeho zástupcu. Z pohľadu samotného vyjednávania by to bolo praktické, no len ťažko by to nahradilo demokratickú a ústavnú legitimitu. Hovoríme tu o 27 členských štátoch EÚ a širšom okruhu európskych krajín mimo Únie. Tie už síce vydali formálnu deklaráciu, ktorá čierne na bielom definuje ich spoločný postoj, no jednotný postoj by sa nemal zamieňať s potrebou jediného zástupcu s právomocou zaviazať ich všetkých.

Rokovania s jedným zástupcom by možno prebiehali hladšie než s celou delegáciou – ale len do chvíle, kým by nedošlo na ratifikáciu. V tom momente by zástupca EÚ zistil, že vyrokovať návrh dohody a získať súhlas jednotlivých suverénnych štátov sú dve úplne odlišné výzvy.

Akákoľvek dohoda zasahujúca do vnútroštátnych právomocí by aj tak musela prejsť príslušnými ústavnými ratifikačnými procesmi. Brusel nemôže národným parlamentom jednoducho predložiť hotovú vec a očakávať, že ju len formálne odklepnú. Veľa šťastia s tým.

Európski lídri si zrazu spomenuli, že EÚ nie je jeden štát. Ani nemá výlučný mandát na každý aspekt zahraničnej politiky. Zmluvy síce dávajú EÚ v zahraničnej politike významnú úlohu, no členské štáty si ponechávajú dôležité právomoci nad vlastnými zahraničnými vzťahmi – vrátane vysielania vlastných vojakov, bilaterálnych bezpečnostných záruk pre Ukrajinu, dodávok zbraní, spravodajskej spolupráce a bilaterálnej diplomacie.

Napríklad sa práve ukázalo, že Francúzsko má na Ukrajine vojenský personál prinajmenšom od leta. Navonok tam „cvičí“ Ukrajincov a vykonáva údržbu techniky. Správy však uvádzajú aj to, že príslušníci francúzskych spravodajských služieb podnikajú pozorovacie misie bližšie k frontovým líniám. To znamená, že nie každý tam išiel len viesť hodiny CrossFitu.

Francúzsky parlament o tejto misii údajne nebol ani len formálne informovaný. Na čo by teda bola dohoda s nejakým vymenovaným bruselským byrokratom, ak by mala takýmto aktivitám v rámci prípadnej mierovej zmluvy urobiť prietrž?

Veď to je cieľom celej tejto drámy, nie? Skutočná záväzná zmluva? Niečo, čo možno zaregistrovať na Sekretariáte Organizácie Spojených národov podľa článku 102 Charty OSN a v prípade, že sa veci zvrtnú, sa na to prípadne odvolať pred orgánmi OSN?

Ak je toto konečným cieľom, potom sa potenciálne pozeráme na takzvanú zmiešanú dohodu, ktorá zahŕňa záväzky v rámci právomocí EÚ popri záväzkoch jednotlivých európskych členských štátov v oblastiach ich vlastných ponechaných kompetencií. To znamená, že zmluvnými stranami by boli tak EÚ, ako aj príslušné členské štáty, pričom každý by na seba prevzal povinnosti v rámci svojich vlastných právomocí. Nie všetko môže jednoducho odklepnúť nejaký bruselský úradník.

Európa má právo žiadať vlastnú delegáciu, rovnako ako všetci ostatní zúčastnení. Či jej účasť Moskva skutočne akceptuje, je už druhá vec. Výhodou siedmich európskych zástupcov za rokovacím stolom však je, že sa môžu ozvať v reálnom čase – namiesto toho, aby sa jediný Bruselu poplatný poskok tváril, že má vo vrecku bianco šek od 27 národných vlád, vrátane právomoci sľubovať vyslanie vojakov a bilaterálne bezpečnostné záruky, ktoré mu nikto nedal. Pravdepodobnosť, že by takýto šek bol nekrytý, je vysoká a len ďalej rastie.

Nie je vôbec prekvapujúce, že najhlasnejšie hlasy v rámci EÚ volajúce po jedinom vymenovanom zástupcovi patria tým, ktorí majú zjavne najväčší záujem o federalizáciu Únie na úkor európskych občanov a zvolených predstaviteľov členských štátov, ktorí sa im zodpovedajú.

Šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová argumentovala, že zmluvy jej dávajú mandát zastupovať EÚ v otázkach zahraničnej politiky. Článok 27 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii jej túto úlohu skutočne prisudzuje v záležitostiach týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Zastupovať EÚ však nie je to isté ako zastupovať 27 národných vlád – a k tomu niekoľko ďalších európskych krajín mimo Únie – v každej otázke zahraničnej politiky. Zmluvy zároveň výslovne zachovávajú existujúce právomoci členských štátov.

Kallasová už v minulosti vyzývala na vybudovanie „Európskej obrannej únie“, čím by sa obranná politika a spôsobilosti ďalej presunuli do rámca EÚ, čo by malo zjavné dôsledky pre národnú suverenitu.

Bývalý eurokomisár pre vnútorný trh Thierry Breton sa takisto nedávno vyjadril, že Európa „musí hovoriť jedným hlasom“ na týchto rokovaniach – akoby už bola federáciou, ktorou sa podľa všetkého chce stať.

Európania nehlasovali za federálny štát a zdá sa, že sú ešte menej nadšení z toho, aby Brusel získal ešte väčšie právomoci. Tí, ktorí sa snažia nahrnúť viac moci do rúk prevažne nevolenej kasty, však nikdy nepremeškajú príležitosť tvrdiť, že EÚ by sa mala začať správať ako autoritárska diktatúra, ďaleko za hranicami toho, čo jej v súčasnosti dovoľujú jej vlastné zmluvy. Nesúhlas, diskusia a konzultácie – základné kamene demokracie – sú zrejme len príliš veľkou otravou.

Existuje však ešte jeden dôvod, prečo by mal byť každý vďačný za to, že za rokovacím stolom sedí viac európskych zástupcov – ak z toho celého vôbec vzíde nejaká zmluva.

Hoci sa USA teraz môžu javiť ako hlavný hráč, akú skutočnú právomoc majú vlastne Trumpov zať Jared Kushner a jeho kamarát z realitnej branže Steve Witkoff? Je veľmi pravdepodobné, že obom čoskoro verejne strhnú masky a všetky ich kšefty vyjdú na svetlo sveta, len čo novozvolení demokrati v Kongrese spustia svoje vypočúvania.

Podľa článku 7 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve sú hlavy štátov, predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí jedinými osobami, ktoré majú automatickú právomoc vykonávať úkony súvisiace s uzatváraním zmlúv. Títo dvaja chlapíci z realitnej branže nie sú ani jedným z nich.

Ostatní zástupcovia potrebujú na svoju právomoc iný uznaný základ. USA sa tejto praxe zvyčajne držia. Akú právomoc však napokon pripíšu týmto dvom Trumpovým kamarátom? Ústava USA zároveň vyžaduje na ratifikáciu zmlúv súhlas Senátu dvojtretinovou väčšinou, a dokonca aj prezidentská výkonná dohoda, ktorá obchádza Kongres, by potrebovala aspoň jeho súhlas na akékoľvek financovanie.

Čo by teda z dohody zostalo, ak by sa americká účasť ukázala ako neplatná? Potenciálne dohoda medzi zvyšnými stranami. To by znamenalo, že Európa by zostala sama na to, aby robila pestúnku Ukrajine a plnila sľuby voči Rusku v mene celého kolektívneho Západu.

Je pravda, že zvyk EÚ chodiť za Zelenským v húfe a správať sa k nemu ako prehnane starostliví rodičia je otravný. Napríklad keď sa európski lídri prihnali držať ho za ruku po tom, čo ho Trump v Bielom dome znosil pod čiernu zem za to, že nemá v rukách žiadne „karty“. V tomto prípade je však pre bežného európskeho občana vlastne vítaným vývojom, že ich krajiny – pre zmenu – nenechajú o všetkom rozhodovať nejakého bruselského byrokrata.

Kiežby si z toho urobili trvalejší zvyk.

Autor: Rachel Marsdenová - kanadská konzervatívna politická komentátorka, publicistka a televízna moderátorka. Dlhodobo žije v Paríži a venuje sa medzinárodnej politike, bezpečnosti a komunikácii.

Zdroj: rt-english.com / InfoVojna

 

 

Zdielať článok na:  
Telegram


Ďalšie články: