O to väčším prekvapením bolo jedno z nedávnych vysielaní prehľadu zahraničnej tlače na vlnách tzv. verejnoprávneho Slovenského rozhlasu, keďže v jeho vysielaní dominujú redaktori, analytici a experti s jasne vyhraneným názorom bez akýchkoľvek pochybností o svojej neomylnosti. Síce s odvolaním sa na zahraničné médiá, ale predsa len tu zazneli kacírske a rúhačské informácie, ktoré viac rozvinúť prostredníctvom ďalších relácií, by už znamenalo priam sabotáž alebo zradu. Vo vysielaní citovali z článku z amerického denníka Washington Post, že viac než tisíc amerických rabínov podpísalo list s výzvou, aby USA prijali sýrskych utečencov. V tejto súvislosti rabíni pripomenuli historickú skúsenosť židov v USA: „V roku 1939 odmietli Spojené štáty dovoliť lodi St. Louis pristáť v našej krajine. Deväťsto židovských utečencov bolo poslaných späť do Európy, kde mnohí z nich zahynuli. Ten okamih bol škvrnou histórie našej krajiny - tragickým rozhodnutím, prijatým v politickej atmosfére obrovského strachu, podozrievania z antisemitizmu. Washington Post zverejnil výsledky prieskumu verejnej mienky v USA začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia, z ktorého vyplynulo, že väčšina amerických občanov nechcela vtedy prijať židovských utečencov v USA.“

Mnohé udalosti z minulosti sa účelovo nespomínajú, iné zasa neustále pripomínajú aj v skreslenej a idealizovanej podobe. Najmä pokiaľ ide o citlivé kapitoly z obdobia druhej svetovej vojny, čo jej predchádzalo a čo z nej vyplynulo, a neodmysliteľne s tým súvisia aj otázky židovského štátu, okupácie Palestíny, napr. vzťahov sionistického a nacistického hnutia, spolupráce a koordinácie spoločných akcií v záujme vlastných cieľov. Kladivo obvinenia z antisemitizmu dopadá len na určité národy, štáty a ich minulosť, pričom samotná problematika židovského národa a jeho vnímanie ostatnými národmi je tak vymedzená strachom podloženým paragrafmi a rôznymi obvineniami, že len ťažko možno o nej otvorene hovoriť. A pritom na pranieri nemusí byť len Nemecko, ale aj vzorové demokracie, mienka ich obyvateľstva, no i samotné myšlienky a prax sionizmu. Spomenúť len jednu z udalostí alebo naznačiť, že nebolo všetko kóšer i v USA, je dosť málo v záujme objektivity a skutočného poznania.

V danej relácii zaznel aj príspevok zo zahraničnej tlače o prípadnom rozšírení NATO o Čiernu Horu, potom ako šéfovia diplomacií členských krajín aliancie vyzvali túto balkánsku krajinu na rokovania o vstupe. Namiesto mlátenia prázdnej slamy o európskej bezpečnosti, presadzovaní mieru a demokratických hodnôt v európskom priestore zazneli otvorené informácie o tom, že nejde o nejakých dve tisíc čiernohorských vojakov, ani o mimoriadny prínos krajiny pre bezpečnostný systém aliancie, ale len a len o strategický zámer. Tým je v prvom rade odbúravanie ruského vplyvu, pozitívnych vzťahov Moskvy s určitými krajinami Balkánu a koniec koncov aj znemožnenie ruských podnikateľských zámerov. Konečne niečo na rovinu skonštatované o skutočnej podstate NATO ako expanzívnej sile na vedenie nekonečnej konfrontácie s Ruskom až do konečného víťazstva.

Opatrné dávkovanie pravdivých informácií medzi riadkami je však stále značne chatrné v záplave množstva komentárov, názorovo jednostranných hostí v diskusných reláciách a každodenných správ, ktoré dohromady viac usmerňujú, manipulujú a inštruujú, než informujú a objasňujú.