„Dosť bolo propagandy. Dosť bolo morálneho infantilizovania verejnosti. Európania sú plne schopní pochopiť, že bezpečnostné dilemy sú reálne, že kroky NATO majú následky a že mier sa nedosiahne tým, že budeme predstierať, že bezpečnostné obavy Ruska neexistujú,“ píše profesor Jeffrey Sachs v otvorenom liste kancelárovi Friedrichovi Merzovi

22.12.2025 13:00

Pán kancelár Merz,

opakovane ste hovorili o zodpovednosti Nemecka za európsku bezpečnosť. Túto zodpovednosť nemožno splniť prostredníctvom sloganov, selektívnej pamäti alebo neustálej normalizácie vojnových rečí. Bezpečnostné záruky nie sú jednostrannými nástrojmi. Fungujú v obidvoch smeroch. Toto nie je ruský ani americký argument, ale základný princíp európskej bezpečnosti, ktorý je výslovne zakotvený v Záverečnom helsinskom akte (Záverečnom akte Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, pozn. prekl.), v rámci Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) a v desaťročiach povojnovej diplomacie.

Nemecko má povinnosť pristupovať k tejto situácii s historickou vážnosťou a úprimnosťou. V tomto smere sú nedávna rétorika a politické rozhodnutia nebezpečne nedostatočné.

Od roku 1990 boli základné bezpečnostné obavy Ruska opakovane odmietané, zľahčované alebo priamo porušované – často za aktívnej účasti alebo súhlasu Nemecka. Táto skutočnosť nemôže byť vymazaná, ak má vojna na Ukrajine skončiť, a nemôže byť ignorovaná, ak má Európa zabrániť trvalému stavu konfrontácie.

Na konci studenej vojny Nemecko opakovane a výslovne ubezpečilo sovietskych a neskôr ruských lídrov, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Tieto ubezpečenia boli dané v kontexte nemeckého zjednotenia. Nemecko z nich malo obrovský prospech. Rýchle zjednotenie vašej krajiny – v rámci NATO – by sa neuskutočnilo bez súhlasu Sovietskeho zväzu založeného na týchto záväzkoch. Neskôr predstierať, že tieto záruky nikdy nemali význam, alebo že išlo len o náhodné poznámky, nie je prejavom realizmu. Je to historický revizionizmus.

V roku 1999 sa Nemecko zúčastnilo bombardovania Srbska zo strany NATO, prvej veľkej vojny vedenej NATO bez povolenia Bezpečnostnej rady OSN. Nebola to obranná akcia. Bola to intervencia, ktorá vytvorila precedens a zásadným spôsobom zmenila bezpečnostný poriadok po studenej vojne. Pre Rusko nebolo Srbsko abstrakciou. Posolstvo bolo jednoznačné: NATO použije silu mimo svojho územia, bez súhlasu OSN a bez ohľadu na ruské námietky.

V roku 2002 Spojené štáty jednostranne odstúpili od Zmluvy o obmedzení systémov protiraketovej obrany (ABMT), ktorá bola tri desaťročia pilierom strategickej stability. Nemecko nevznieslo žiadne vážne námietky. Erózia architektúry kontroly zbraní však nenastala vo vákuu. Systémy protiraketovej obrany rozmiestnené bližšie k ruským hraniciam Rusko správne vnímalo ako destabilizujúce. Odmietnutie týchto pocitov ako paranoje bolo politickou propagandou, nie rozumnou diplomaciou.

V roku 2008 Nemecko uznalo nezávislosť Kosova napriek výslovným varovaniam, že to naruší zásadu územnej celistvosti a vytvorí precedens, ktorý bude mať dosah aj inde. Opäť boli námietky Ruska odmietnuté ako neúprimné, namiesto toho, aby sa s nimi zaobchádzalo ako so závažnými strategickými obavami.

Neustále tlaky na rozšírenie NATO o Ukrajinu a Gruzínsko – formálne vyhlásené na samite v Bukurešti v roku 2008 – prekročili najjasnejšiu červenú čiaru, napriek hlasným, jasným, konzistentným a opakovaným námietkam, ktoré Moskva vznášala celé roky. Keď veľmoc identifikuje kľúčový bezpečnostný záujem a desaťročia ho zdôrazňuje, ignorovanie tohto záujmu nie je diplomacia. Je to úmyselné eskalácia.

Úloha Nemecka na Ukrajine od roku 2014 je obzvlášť znepokojujúca. Berlín spolu s Parížom a Varšavou sprostredkovali 21. februára 2014 dohodu medzi prezidentom Janukovyčom a opozíciou – dohodu, ktorej cieľom bolo zastaviť násilie a zachovať ústavný poriadok. V priebehu niekoľkých hodín táto dohoda zlyhala. Nasledoval násilný prevrat. Nová vláda vznikla mimokonštitučnými prostriedkami. Nemecko nový režim okamžite uznalo a podporilo. Dohoda, za ktorú Nemecko ručilo, bola bez následkov opustená.

Druhá minská dohoda (Minsk II) z roku 2015 mala byť nápravným opatrením – vyrokovaným rámcom na ukončenie vojny na východe Ukrajiny. Nemecko opäť slúžilo ako ručiteľ. Ukrajina však sedem rokov Druhú minskú dohodu neimplementovala. Kyjev otvorene odmietol jej politické ustanovenia. Nemecko ich nevynútilo. Bývalí nemeckí a iní európski lídri odvtedy uznali, že Minské dohody boli považované skôr za odkladacie opatrenie ako za mierový plán. Už toto priznanie ako také by malo viesť k zúčtovaniu.

V tomto kontexte vyzývanie k dodávkam čoraz väčšieho množstva zbraní, čoraz tvrdšej rétorike a čoraz väčšej „odhodlanosti“ znie prázdne. Žiadajú Európu, nech zabudne na nedávnu minulosť, aby ospravedlnili budúcnosť trvalej konfrontácie.

Dosť bolo propagandy. Dosť bolo morálneho infantilizovania verejnosti. Európania sú plne schopní pochopiť, že bezpečnostné dilemy sú reálne, že kroky NATO majú následky a že mier sa nedosiahne tým, že budeme predstierať, že bezpečnostné obavy Ruska neexistujú.

Európska bezpečnosť je nedeliteľná. Tento princíp znamená, že žiadna krajina nemôže posilniť svoju bezpečnosť na úkor inej bez toho, aby vyvolala nestabilitu. Znamená to tiež, že diplomacia nie je ustupovanie a že historická úprimnosť nie je zrada.

Nemecko tomu kedysi rozumelo. Ostpolitik nebola slabosť, bola to strategická zrelosť. Uznávala, že stabilita Európy závisí od angažovanosti, kontroly zbraní, ekonomických väzieb a rešpektovania legitímnych bezpečnostných záujmov Ruska.

Dnes Nemecko opäť potrebuje túto zrelosť. Prestaňte hovoriť, ako keby vojna bola nevyhnutná alebo cnostná. Prestaňte outsourcovať strategické myslenie na diskusné témy aliancie. Začnite sa vážne angažovať v diplomacii – nie ako v cvičení v PR, ale ako v skutočnom úsilí o obnovenie európskej bezpečnostnej architektúry, ktorá Rusko nie vylučuje, ale zahŕňa.

Obnovená európska bezpečnostná architektúra musí začať transparentne a zdržanlivo. Po prvé, vyžaduje jednoznačné ukončenie rozširovania NATO na východ – na Ukrajinu, do Gruzínska a do akéhokoľvek iného štátu na hraniciach Ruska.

Rozširovanie NATO nebolo nevyhnutnou súčasťou poriadku po studenej vojne; bolo to politické rozhodnutie, prijaté v rozpore so slávnostnými zárukami danými v roku 1990 a presadzované napriek opakovaným varovaniam, že destabilizuje Európu.

Vyslanie nemeckých, francúzskych alebo iných európskych vojsk bezpečnosť na Ukrajinu neprinesie, naopak, len prehĺbi rozdelenie a predĺži vojnu. Bezpečnosť prinesie neutralita, podporená dôveryhodnými medzinárodnými zárukami. História je jednoznačná: ani Sovietsky zväz, ani Ruská federácia neporušili suverenitu neutrálnych štátov v povojnovom usporiadaní – ani Fínska, Rakúska, Švédska, Švajčiarska, ani iných. Neutralita fungovala, pretože riešila legitímne bezpečnostné obavy všetkých strán. Neexistuje žiadny vážny dôvod predstierať, že to nemôže fungovať znova.

Po druhé, stabilita si vyžaduje demilitarizáciu a reciprocitu. Ruské sily by mali byť udržované v dostatočnej vzdialenosti od hraníc NATO a sily NATO – vrátane raketových systémov – musia byť udržované v dostatočnej vzdialenosti od hraníc Ruska. Bezpečnosť je nedeliteľná, nie jednostranná. Hraničné regióny by mali byť demilitarizované prostredníctvom overiteľných dohôd, nie nasýtené ešte väčším množstvom zbraní.

Sankcie by mali byť zrušené ako súčasť dohody dosiahnutej rokovaniami; nepodarilo sa im priniesť mier a spôsobili vážne škody európskemu hospodárstvu.

Nemecko by malo najmä odmietnuť bezohľadnú konfiškáciu ruského štátneho majetku, čo je hrubé porušenie medzinárodného práva, ktoré podkopáva dôveru v globálny finančný systém. Oživenie nemeckého priemyslu prostredníctvom zákonného, dohodnutého obchodu s Ruskom nie je kapituláciou. Je to ekonomický realizmus. Európa by nemala ničiť svoju vlastnú výrobnú základňu v mene morálneho pózovania.

Napokon, Európa sa musí vrátiť k inštitucionálnym základom svojej vlastnej bezpečnosti. OBSE – nie NATO – by mala opäť slúžiť ako centrálne fórum pre európsku bezpečnosť, budovanie dôvery a kontrolu zbraní. Strategická autonómia pre Európu znamená práve toto: európsky bezpečnostný poriadok formovaný európskymi záujmami, nie trvalé podriadenie sa expanzionizmu NATO.

Francúzsko by mohlo oprávnene rozšíriť svoju jadrovú odstrašujúcu silu ako európsky bezpečnostný dáždnik, ale len v prísne obrannom duchu, bez systémov nasadených v prednej línii, ktoré ohrozujú Rusko.

Európa by mala naliehavo tlačiť na návrat k rámcu INF a na komplexné strategické rokovania o kontrole jadrových zbraní za účasti Spojených štátov a Ruska – a časom aj Číny.

A čo je najdôležitejšie, pán kancelár Merz, naučte sa históriu – a hovorte o nej úprimne. Bez úprimnosti nemôže existovať dôvera. Bez dôvery nemôže existovať bezpečnosť. A bez diplomacie Európa riskuje, že sa zopakujú katastrofy, z ktorých tvrdí, že sa poučila.

História posúdi, na čo si Nemecko spomenie – a na čo sa rozhodne zabudnúť. Tentoraz nech Nemecko zvolí diplomaciu a mier a dodrží svoje slovo.

S úctou,

Jeffrey D. Sachs
Univerzitný profesor
Kolumbijská univerzita

Text vyšiel 17. decembra 2025 v Berliner Zeitung a na stránkach profesora Sachsa, preložil Timotej Dunaj.

Zdroj: berliner-zeitung.de / marker.sk / InfoVojna