VIDEO: Bývalý šéf kontrarozviedky SIS Peter Tóth o tom, ako Izrael zatiahol Spojené štáty do vojny s Iránom

25.04.2026 17:00

Viac vo videu:

Ako Izrael zatiahol USA do vojny s Iránom

Moc izraelskej lobby vo Washingtone je taká veľká, že dokáže zatiahnuť Spojené štáty do vojny proti Iránu, aj keď to zjavne nie je v americkom záujme. Znie to takmer neuveriteľne, no predsa je faktom, že Izrael, štát s populáciou ani nie desať miliónov obyvateľov, doslova prinúti superveľmoc s 349 miliónmi občanov, aby proti svojej vôli napadla 93-miliónový Irán, ktorý nepredstavuje žiadne priame ohrozenie Spojených štátov.

Izraelská lobby

História nepriateľských vzťahov Izraelčanov a Američanov na jednej strane a Iráncov na strane druhej je príliš dlhá a komplikovaná na to, aby som sa jej venoval na tomto mieste. Rozoberanie histórie nie je z hľadiska potrieb tohto textu vôbec dôležité, pretože pochopenie príčiny aktuálne prebiehajúcej vojny na Blízkom vychádza z pomerne jednoduchého a zjavného faktu:

Po zdecimovaní palestínskeho Hamasu vo vojne v Gaze, vysilení libanonského Hizballáhu participujúceho na konflikte v Sýrii a páde Asadovho režimu Izrael dospel k nerealistickému presvedčeniu, že nadišiel čas úplne rozdrviť Irán. Lenže na to nemá režim Benjamina Netanjahua dostatok síl, preto potreboval do tejto vojny vmanipulovať administratívu kresťanských sionistov amerického prezidenta Donalda Trumpa. Izraelu sa to podarilo hneď dvakrát. Prvýkrát 22. júna 2025 takzvanou dvanásťdňovou vojnou. Druhýkrát 28. februára 2026 vojnou, ktorej sme práve svedkami.

V čase písania tohto textu je v Perzskom zálive v záujme dosiahnutia diplomatického riešenia konfliktu za aktívnej sprostredkovateľskej asistencie Pakistanu vyhlásené dočasné, časovo bližšie neohraničené prímerie. Situácia sa môže zmeniť každou hodinou. Kým bude zrejmé, ako sa to všetko vyvinie, nepochybne nezaškodí osvetliť podstatné súvislosti, formujúce nielen aktuálnu, ale aj dlhodobú strategickú scénu Stredného východu.

Hlavný front

Ak chceme správne pochopiť, čo sa aktuálne odohráva na Strednom východe, zhrňme si na úvod niekoľko zdanlivo banálnych faktov o primárnom fronte vojny.Traja hlavní účastníci konfliktu sú jasní. Izrael a Spojené štáty americké sú agresormi. Irán je v postavení napadnutého. Kým bolo vyhlásené dočasné prímerie, USA a Izrael podnikali vzdušné útoky za pomoci letectva, rakiet a bezpilotných prostriedkov (dronov) proti iránskym strategickým cieľom, ako sú najmä

• letecké sily;
• raketové sily;
• systémy protivzdušnej obrany;
• centrá kontroly a velenia armády (Arteš) a Zborov islamských revolučných gárd;
• objekty spravodajských služieb;
• technické prostriedky vojenského spravodajstva, sledovania a pozorovania (takzvané koordinované systémy ISR);
• jadrové zariadenia;
• centrá balistického programu;
• časti energetickej a civilnej infraštruktúry.

Okrem toho americko-izraelské sily zavraždili viacerých popretých politických, duchovným, vojenských a bezpečnostných predstaviteľov Iránu vrátane ajatolláha Aliho Chamenejího a nezanedbateľnej časti jeho rodiny.Odvetné vojenské aktivity Iránu boli zamerané najmä na

• ciele v Izraeli;
• vojenské základne USA v arabských štátoch Perzského zálivu;
• energetické zariadenia viacerých štátov Perzského zálivu;
• uzatvorenie strategicky dôležitého Hormuzského prielivu.

Irán bráni blokádou Hormuzského prielivu exportu ropy a skvapalneného plynu z iných štátov Perzského zálivu na svetové trhy. Ide o premyslené opatrenie, zamerané na globálne zvyšovanie cien energií, potravín a spotrebného tovaru s cieľom vytvoriť tlak predovšetkým na Spojené štáty prostredníctvom ich európskych a ázijských partnerov/spojencov.

USA odpovedali na uzavretie vstupu Hormuzu blokádou Ománskeho zálivu, čím efektívne odrezali iránske prístavy, najmä Čabahar a Bandar Abbas. Čabahar je jediným iránskym prístavom s priamym prístupom k Indickému oceánu. Z pohľadu Teheránu ide o strategické aktívum. Americká blokáda sa neobmedzuje len na oblasť Ománskeho zálivu a Arabského mora. Vojenská loď USA sa napríklad zmocnila plavidla Tifani registrovaného v Botswane, ktoré prepravovalo iránsku ropu, až v Bengálskom zálive, vzdialenom tisíce kilometrov od epicentra prebiehajúceho konfliktu.

Druhý front

Druhým frontom blízkovýchodného konfliktu je Libanon, kde si merajú sily izraelské ozbrojené sily so šiitskym (pro-iránskym) Hizballáhom. Dejiskom, respektíve jablkom sváru je oblasť medzi severnou hranicou Izraela a riekou Litani v Libanone. Inými slovami ide o územie južného Libanonu, ktoré je dlhodobo útočiskom a domácou pôdou Hizballáhu.

V záujme lepšieho pochopenia situácie je vhodné popísať náboženské rozdelenie Libanonu. Predtým si však musíme aspoň heslovite vysvetliť duchovnú mapu islamu. Islam je rozdelený na dva hlavné duchovné prúdy sunnitský a šiitsky. Sunniti tvoria väčšinu moslimov v globálnom meradle. Šiitska vetva islamu je však väčšinová v Iráne, jediné arabské krajinou, kde tvoria väčšinu šiiti, sú Irak a Bahrajn, avšak v druhej menovanom štáte tvoria vládnucu elitu sunniti. Šiitizmus je aj dominantným náboženstvom v Azerbajdžane. V Ománe je prevažuje ibadská vetva islamu. Vo zvyšných štátoch Arabského polostrova – Saudskej Arábii, Kuvajte, Katare, Spojených arabských emirátoch a v Jemene (ktorý je však výrazne špecifický – viď nižšie) sú vo väčšine sunnitskí moslimovia.

Vráťme sa do Libanonu. Je to nábožensky hlboko rozdelený štát. Viac ako 40 percent obyvateľstva tvoria kresťania, ale nejde o homogénnu skupinu, pretože z celkovej populácie sa hlási k maronitskej vetve katolíckej cirkvi 21,1 percenta obyvateľov, ďalších 19,7 percenta sú kresťania iných vyznaní. Sunniti tvoria 26,5 a šiiti 26,2 percenta obyvateľov Libanonu. Ďalšiu významnejšiu náboženskú skupinu, okolo 5,6 percenta Libanončanov, tvoria drúzi.Z pohľadu prebiehajúceho konfliktu je podstatné, že šiiti, teda základňa Hizballáhu finančne, politicky a duchovne napojeného na Irán, predstavujú väčšinové obyvateľstvo v južnom a severovýchodnom Libanone. Prítomnosť Hizballáhu na severnej hranici Izraela bola v minulosti a jej aj v súčasnosti dôvodom prebiehajúcich stretov. Cieľom izraelskej vlády je vytlačiť Hizballáh na sever za rieku Litani. Nemusí to byť však jediná méta, je totiž možné dôvodne predpokladať, že Izrael sa usiluje vytvoriť podmienky na to, aby sa jeho ozbrojené sily usadili na juhu Libanonu natrvalo, tak ako po arabsko-izraelskom konflikte v roku 1967 obsadili a dodnes okupujú Golanské výšiny.

Tretí a štvrtý front

Tretím frontom prebiehajúceho vojenského konfliktu na Blízkom východe je Jemen, ktorý je fakticky rozpadnutým štátom s hlbokými a dodnes nevyriešeným sektárskymi problémami. Z pohľadu aktuálnej situácie je potrebné spomenúť, že aj keď šiiti sú v Jemene v menšine, tvoria približne 35 percent populácie a ich hlavnou politickou a ozbrojenou silou sú Husíovia, vojensky, politicky, duchovne a finančne napojení na Irán.

Husíovia majú v dôsledku dlhodobému internému vojenskému konfliktu v Jemene a vďaka výraznej podpore Teheránu množstvo bojových skúseností aj vojenských kapacít na to, aby dokázali účinne zasiahnuť do americko-izraelsko-iránskej vojny. Jednak raketami útočia na Izrael a jednak dokážu nielen raketami, ale aj dronmi a inými prostriedkami narúšať obchodnú námornú dopravu v Adenskom zálive a najmä vo vstupnej južnej bráne do Červeného mora, teda v prielive Bab al-Mandeb. Husíovia už viackrát dokázali ohroziť prevádzku na tejto trase a zároveň boli schopní vyradiť z činnosti viaceré saudské energetické zariadenia.

Zablokovanie alebo aspoň výrazné ohrozenie úžiny Bab al-Mandeb dokáže efektívne vyradiť z činnosti Egyptom kontrolovaný Suezský prieplav na severe Červeného mora. Narušenie tejto obchodnej trasy môže ešte väčšmi zvýrazniť negatívne dôsledky prebiehajúcej vojny na globálnu energetickú a ekonomickú situáciu.

Štvrtým frontom americko-izraelskej vojny proti Iránu je Irak. Ako už bolo povedané, väčšinu populácie tvoria šiiti, preto nie je žiadnym divom, že Irán má zásadný vplyv na viaceré iracké politické sily aj ozbrojené milície hlásiace sa k tejto vetve islamu. Na počiatku bojov v iránskom vzdušnom priestore sa niektoré iracké šiitske milície pokúsili o útoky proti americkým posádkam na území Iraku. Irackí spojenci Teheránu sa však môžu zapájať aj do prepravy zbraní z Iránu, určených šiitskym spojencom v Jemene (Husíovia), Libanone (Hizballáh), ba dokonca aj v Sýrii (lojalisti zvrhnutého prezidenta Asada).

Diplomatický front

Diplomatickým frontom vojny je Pakistan. Islamabad sa ujal úlohy sprostredkovateľa mierových rokovaní medzi Spojenými štátmi a Iránom z viacerých dôvodov. Je očividné, že Pakistan má relatívne dobré vzťahy s Washingtonom aj Teheránom. Američania aj Iránci majú dôveru k Pakistancom ako k nestrannému arbitrovi. Nie je to však jediný dôvod, prečo hrá Islamabad významnú úlohu v pokusoch o urovnanie konfliktu.

Pakistan je zmluvným garantom bezpečnosti Saudskej Arábie. Z doterajšieho priebehu konfliktu je zrejmé, že Irán sa usiluje z taktických dôvodov útokmi na strategickú infraštruktúru poškodiť regionálnych spojencov USA. Saudská Arábia je jedným z nich. Presnejšie povedané spolu s Izraelom a Tureckom (člen NATO) patrí kráľovstvo Saudskej Arábie k trom hlavným americkým spojencom v regióne. Ak by bola monarchia vážnejšie a intenzívnejšie zatiahnutá do vojny, Pakistan by bol povinný na základe zmluvných povinností prísť Rijádu vojensky na pomoc. A tomu sa chce Islamabad z mnohých dôvodov vyhnúť. Jednak nechce strácať životy vlastných mužov, jednak sa nechce dostať do priameho stretu s Iránom, a jednak angažovanosťou v Perzskom zálive nechce odvrátiť pozornosť od Indie, svojho hlavného rivala. Pakistan preto bude robiť všetko pre to, aby bol konflikt urovnaný a ak by prišlo k obnoveniu bojov, bude sa koncentrovať na presviedčanie Teheránu, aby vynechal zo zoznamu cieľov Saudskú Arábiu.

V zákulisí diplomatického frontu zohrávajú výraznú úlohu aj Turecko a Egypt. Ankara nemá záujem na tom, aby sa na základe výsledkov vojny stal hegemónom regiónu ktokoľvek z trojice Izrael, Irán, Saudská Arábia. Takisto si nepraje, aby sa v dôsledku prípadnej eskalácie konfliktu prevalila vlna utečencov cez jeho východnú hranicu s Iránom. Aj Turecko bude preto podporovať čo najrýchlejšie diplomatické riešenie. Zároveň sa bude na jednej strane usilovať vystupovať ako ďalší garant bezpečnosti Saudskej Arábie a na strane druhej bude vyvíjať aktivity smerujúce k podpore Palestínčanov a Libanonu s cieľom oslabiť pozíciu Izraela.

Egypt bude nepochybne podporovať každé diplomatické riešenie vedúce k upokojeniu situácie. Prioritným záujmom Káhiry je bezpečnosť Červeného mora a hladká plavba medzi Suezom a úžinou Bab al-Mandeb. To znamená, že v tomto ohľade je pre Egypt takisto dôležitá bezpečnosť Saudskej Arábie a pacifikovanie jemenských Husíov. Ak však nebude existovať urovnanie medzi Američanmi a Iráncami, nebude jestvovať ani garancia, že Husíovia v zastúpení Teheránu nebudú ohrozovať Adenský záliv a úžinu na juhu Červeného mora.

Ide o ropu?

Logickou a veľmi často kladenou otázkou je ropa. Ide v tejto vojne o túto strategickú surovinu? Odpoveď znie zdanlivo nelogicky: Nie aj áno.

Ako som uviedol na začiatku, strategickým cieľom Izraela je rozdrviť Irán. Ponechajme teraz bokom, či ide o realistický a správny cieľ. Podstatné je vedieť, že Izraelu v tejto vojne o ropu nejde, v hre je izraelská posadnutosť Iránom, jeho režimom, balistickým a jadrovým programom.

Otázka teda stojí tak, či ide o ropu Američanom. Na takto položenú otázku je potrebné odpovedať v troch bodoch:

Po prvé, ako už bolo uvedené vyššie, USA sa nechali vmanévrovať do vojny s Iránom na základe toho, že Trumpova administratíva hlúpo verí myšlienke, že americké záujmy sa zhodujú so záujmami Izraela.

Po druhé, USA sú v súčasnosti čistým exportérom ropy, preto priamo nie sú závislé od importu tejto suroviny napríklad z oblasti Perzského zálivu. Avšak nedostatok ropy na svetových trhoch zvyšuje nielen cenu samotnej komodity, ale aj ceny iných tovarov, importovaných aj do USA. Z tohto hľadiska teda ide aj o ropu, pretože vysoké ceny škodia nielen americkým spotrebiteľom, ale aj republikánskym kandidátom v blížiacich sa doplňujúcich voľbách do kongresu.

Po tretie, viac ako samotná ropa USA zaujíma okolnosť, či sa obchody s touto komoditou uskutočňujú v amerických dolároch. Určite ste už počuli pojem petrodolár a presne o to v preberanom prípade ide. Arabské štáty Perzského zálivu idú v tomto ohľade viac-menej po ruke Američanom. Ak by sa im podarilo skrotiť Irán a prinútiť Teherán obchodovať s ropou podľa Američanmi nadiktovaných podmienok, určite by to potešilo nielen aktuálnu, ale aj všetky nasledujúce administratívy vo Washingtone.

Petrodoláre majú totiž jednu čarovnú vlastnosť. Štáty predávajúce obrovské množstvá ropy, disponujú enormnými prebytkami dolárov. Jedným zo spôsobov, ako zhodnotiť prebytočnú hotovosť, je kupovanie amerického vládneho dlhu. Keďže petrodolárov je naozaj veľa, americká vláda si požičiava od predajcov ropy peniaze za mimoriadne výhodných podmienok (teda za nízky úrok). A to je zase dôvod, prečo si USA môžu dovoliť pred sebou tlačiť dlh vo výške astronomických 38 000 000 000 000 (biliónov) dolárov. Videné touto perspektívou v aktuálnej vojne ide aj o ropu.

Celkom na záver sa žiada povedať, že neprimeraný a iracionálne veľký vplyv izraelskej lobby na americkú zahraničnú politiku by si zaslúžil samostatné a obsiahle vysvetlenie. Na YouTube kanáli Ďateľ k veci som už avizoval, že do leta 2026 by som chcel spracovať rozsiahlejší materiál o modernom sionizme. V jeho rámci sa pokúsim dať odpovede aj na túto otázku.

Zdroj: datel.news / YouTube Ďateľ k veci / InfoVojna