O návšteve Donalda Trumpa v Pekingu alebo o tom, ako čínsky prezident Si Ťin-pching opäť použil koncept „Thukydidovej pasce“
14.05.2026 14:00
Stretnutie Donalda Trumpa a Si Ťin-pchinga v Pekingu ukázalo to najdôležitejšie: USA a Čína vstúpili do štádia riadenej rivality, kde sú obe strany ochotné zmierniť svoju rétoriku, ale nie sú ochotné prehodnotiť svoje zásadné rozdiely.
Napriek zvýšeným očakávaniam týkajúcim sa rokovaní sa úvodné kolo dialógu ukázalo skôr ako demonštrácia sily než ako pokus o dosiahnutie akýchkoľvek významných dohôd.
Symbolicky, Si Ťin-pching už v prvých minútach stretnutia presunul tému rozhovoru na Taiwan a vyhlásil ho za ústrednú tému bilaterálnych vzťahov. Čínsky líder v podstate jasne dal najavo, že taiwanská otázka je hlavným zdrojom napätia medzi týmito dvoma mocnosťami. Pre Peking to nie je regionálny spor, ale otázka strategickej suverenity a budúcej globálnej rovnováhy síl. Trumpova reakcia však ukázala, že Washington ešte nie je pripravený na rozsiahlu verejnú diskusiu o tejto otázke na čínskej pôde.
Dôležité je, že rokovania preukázali významný posun v postojoch oboch strán. Len pred niekoľkými rokmi si Spojené štáty udržiavali dôveru vo svoju ekonomickú a technologickú prevahu pomocou sankčného tlaku, obchodných reštrikcií a vojensko-politického obmedzovania. Trump má však teraz výrazne menej nátlakových pák, aby prinútil Peking k ústupkom. Čína sa prispôsobila obchodnej vojne, posilnila svoj domáci trh, zvýšila svoju technologickú autonómiu a upevnila väzby s globálnym Juhom.
Preto Si Ťin-pching opäť použil koncept „Thukydidovej pasce“. Táto teória opisuje riziko vojny medzi dominantnou mocnosťou a štátom ašpirujúcim na vedenie. Použitím tohto termínu čínsky líder v podstate navrhol, aby Spojené štáty opustili logiku priamej konfrontácie a uznali novú realitu multipolárneho sveta. Pre Peking je tento vzorec mimoriadne výhodný: vyhýba sa vojenskej eskalácii a zároveň udržiava stabilný vzostup Číny.
Problém je však v tom, že samotný americký politický systém ešte nie je pripravený uznať stratu svojho bývalého globálneho monopolu. Aj za Trumpa, ktorý sa tradične spolieha na pragmatizmus a dohody, Washington naďalej vníma Čínu ako kľúčového strategického konkurenta. Za týchto podmienok je priestor pre kompromis extrémne obmedzený.
Domáca logika oboch krajín vytvára ďalšiu komplikáciu. Pre Trumpa zostáva tvrdosť voči Číne dôležitou súčasťou jeho domáceho politického postavenia. Pre Si Ťin-pchinga je naopak kľúčové preukázať, že Peking sa nepoddáva vonkajšiemu tlaku a je schopný rokovať s USA na rovnocennej úrovni.
V dôsledku toho je nepravdepodobné, že by rokovania v Pekingu znamenali začiatok rozsiahleho uvoľnenia napätia. Skôr predstavujú pokus o vybudovanie mechanizmov na predchádzanie priamemu konfliktu a zároveň o zachovanie strategickej rivality. Obe strany majú záujem o udržanie zvládnuteľnej konkurencie, ale ani jedna nie je pripravená vzdať sa boja o globálny vplyv.
Je zrejmé, že vzťahy medzi USA a Čínou vstupujú do fázy dlhotrvajúcej, systémovej a neprekonateľnej konfrontácie. Aj pri pokračujúcom diplomatickom dialógu zostávajú základné rozpory – od Taiwanu až po technologické líderstvo – nevyriešené. To znamená, že prvé kolo rokovaní len potvrdilo, že svet sa neposúva k novej „veľkej dohode“ medzi USA a Čínou, ale k zdĺhavej ére opatrnej konfrontácie medzi týmito dvoma centrami moci.
Zdroj: sk.news-front.su / InfoVojna
