VIDEO: „Až 99 percent zdravotných ťažkostí pramení v strese. Medicínsky aj spoločenský systém je taký obludný a skorumpovaný, že sa nedá zreformovať. Súčasný charakter našej civilizácie je nezlučiteľný so zdravím, preto je zmena fungovania spoločnosti jediným riešením našich chorôb. Moderná medicína delí telo na malé časti a zabúda vnímať človeka ako celok. Lekári sa zameriavajú na jednotlivé výsledky a orgány, no strácajú zo zreteľa širšie súvislosti. Boh je synonymom dobra a lásky. Musíme ho hľadať v sebe a v prírode, nie v náboženstve,“ tvrdí lekár Jan Hnízdil
18.08.2026 17:00
Vyrazil som na Sudety za odvrhnutou hviezdou českých médií doktorom Janom Hnízdilom. Bývalý šéf pražského psychosomatického centra ma privítal v trenírkach, tričku a so širokým úsmevom spokojného človeka.
Bol najvyšší čas s ordinovaním skončiť, inak by som možno skončil ja, prehodí, keď mi neskoro popoludní na dvore svojho útočiska na sudetskom Šluknovsku servíruje ľahkú večeru. Na pník pod vysokou lipou ukladá nemecký chlieb a maslo, českú cibuľovú nátierku, šalát a med z vlastnej produkcie. K tomu chladené pivo. Po strastiplnej ceste cez štyri hraničné priechody, lebo navigácia sa rozhodla, že tak je to rýchlejšie, som si nemohol priať nič lepšie. Sám si naleje pohár bieleho vína, usadí sa v rozkladacom kresle a vysvetlí: „Nebolo to dobrovoľné, ale rozhodne prínosné. Nápor pacientov rástol a môj mozog bol vyčerpaný. Myslím, že by ma to zlomilo. Tak som teraz tu – v privátnom raji na konci sveta. Píšem knihy, stáčam med, rúbem drevo a občas zájdem na Slovensko urobiť besedu. Moji Slováci mi rozumejú a cítim sa ako jeden z nich.“
Keď sa rozhliadnem okolo seba, rozumiem, prečo mu ruch veľkomesta nechýba. Jeho chalupa na kraji dediny pripomína skôr malý penzión. Všade zeleň a pokoj, ktorý sa neoblomne snaží likvidovať len hyperaktívny oriešok Erkyl. Sučka vlčiaka Zorka je popri ňom hotový anjel. Hneď pri drevenom plote sú ríbezľové kríky, egreše, arónia, josta, moruša, kanadské i kamčatské borievky. A všade stromy. „Vždy keď nájdem voľné miesto, nejaký zasadím,“ usmeje sa Jan. „Robil som to aj v Prahe. Tam máme byt v paneláku a načierno som vo vnútrobloku vysadil štyri marhule. Dnes sú obsypané plodmi.“
Uprostred dvora je kamenný bazén zásobovaný vodou z potoka, o kus ďalej záhrada a potom lúky. „Istý podnikateľ skúpil okolité pozemky a využíva ich ako pastviny pre dobytok. To je pre naše včely ideálne,“ podotkne môj hostiteľ.
V tomto vidieckom prostredí trochu nevhodne pôsobí rozčítaná kniha Život v dobe robotov. „Dostal som ju od autora na jednej z prednášok a perfektne vysvetľuje, čo pre ľudstvo znamená umelá inteligencia. Aké úžasné možnosti ponúka a aká môže byť nebezpečná, ak jej podľahneme. Už ju čítam druhýkrát.“
Moderné technológie Jana desia. Presnejšie to, kam smerujú. „Ľudia sú od nich závislí. Keď idem v MHD, deväť z desiatich cestujúcich konzumuje obsah z mobilov. Sú nonstop online a ,veľký brat‘ o nich vie všetko, čo potrebuje, aby ich držal v hrsti. Na internete už nemáš istotu, či sa bavíš s AI alebo s človekom.“
Sám sa týmto vymoženostiam vyhýba a namiesto smartfónu má prehistorickú tlačidlovú škatuľku. S ňou však neustále naráža na problémy. „Nedávno som cestoval vlakom do Ostravy a oslovil som stevarda, že by som si chcel objednať jedlo. On mi na to: ,Máte aplikáciu?‘ Nechápal som. ,Čo to je? Ja mám peniaze.‘ Nestačilo. Nákup bol možný len s aplikáciou. Bol som taký zúfalý, že som poprosil chlapca, čo vedľa mňa hral na mobile hry, aby mi pomohol. Dal som mu 200 korún a on mi kúpil kávu a obloženú žemľu. Bez neho by som zostal hladný.“
Horšie bolo, keď zistil, že jeho vygenerovanú identitu niekto využil v podvodnej reklame. „Vyzeralo to ako ja, hovorilo to ako ja a odporúčalo to zázračný liek. Ľudia mi písali, chceli vedieť, kde si ho môžu kúpiť.“
Myslí si, že podobných prípadov bude pribúdať a nikto už nebude veriť ničomu. Problém vidí i v nahrádzaní človeka strojmi. „Práca nie je len zdroj príjmu, je to niečo, čo mnohých napĺňa. Keď sa stanú nezamestnanými, rýchlo ochorejú. Prídu úzkosti, depresie aj onkologické ochorenia. Bude to zničujúce. A úspora? Veď im štát bude musieť vyplácať podporu a financovať zvýšené náklady na preťažený zdravotnícky systém.“
Keď som s Janom pred pár rokmi robil prvý rozhovor, stretli sme sa v jeho pražskej klinike Hnízdo zdraví. Založil a viedol ju jedenásť rokov. Bez poisťovní, štátnej podpory i väzby na „farmabiznis“. Nezarábali veľa, ale stačilo to na slušné fungovanie. Po rokoch praxe internistu v štátnom sektore, kde sa cítil ako robotník vo fabrike a pacient bol len položka, si zrazu mohol na klientov vyhradiť čas. Súkromná prax mu umožnila vypočuť si ich problémy, dozvedieť sa ich príbehy. Znova a znova sa ukazovalo, že ako človek žije, tak i chorľavie. Naďalej využíval vymoženosti modernej diagnostiky, ale lieky či operácie odporúčal iba v krajných prípadoch.
V pozícii populárneho psychosomatika boli jeho názory pre médiá atraktívne. Pozývali ho do televízie, rozhlasu, žiadali rozhovory. S nástupom kovidu, keď kritizoval plošné nosenie rúšok, povinné testovanie i očkovanie mRNA vakcínami, sa všetko začalo rúcať. Jan mal svoj názor a odmietal si ho dať vziať. Čo je horšie, hovoril ho nahlas. „Zrazu som bol na čiernej listine. Ako dezolát, dezinformátor, antivaxer. Pritom ja a celá moja rodina sme zaočkovaní štandardnými vakcínami. Len som sa odmietal podriadiť nezmyselným opatreniam. Vyhadzovali ma z obchodov, autobusov a pokúšali sa aj z lekárskej komory.“
Dodnes sa usmieva pri spomienke na závery komisie, ktorú vtedy viedol profesor Sergej Zacharov. Ten prípad uzavrel: „Doktor Hnízdil má právo verejne hovoriť o svojich názoroch, aj keby boli mylné. Tým skôr, že ani nevieme, či nie sú pravdivé. To ukáže až budúcnosť.“
Lekárom teda zostal, ale musel nájsť spôsob, ako fungovať v spoločnosti. „Na webe ministerstva zdravotníctva som našiel stať, že ak nosenie respirátora/rúška spôsobuje niekomu zdravotné problémy alebo nechápe zmysel jeho nosenia a má to potvrdené od doktora, tak je od tejto povinnosti oslobodený. Okamžite som sadol k počítaču a na hlavičkový papier napísal: ,Jan Hnízdil nie je mentálne spôsobilý pochopiť zmysel nosenia rúška.‘ Pečiatka, podpis. Môj, samozrejme. Napísal som to potom aj manželke, deťom, kamarátom a každému, kto prišiel do mojej ordinácie a sťažoval sa, že mu rúško vadí.“
To mu opäť otvorilo cestu do verejných priestorov. „Kontrolóri väčšinou len mávli rukou: ,To je debil, nechajte ho tak.‘ A tak som plával debilným systémom ako debil.“
Jan Hnízdil nie je popierač kovidu. „Je to reálny vírus, ktorý má vážne prejavy, ale omnoho nebezpečnejšia bola epidémia strachu okolo neho,“ hovorí. „To, čo sa dialo, bolo proti všetkým medicínskym pravidlám. O odolnosti človeka rozhoduje imunitný systém. A imunita je spojená s psychikou. Ak je človek vystrašený, jej sila padá nadol. Čím sa vírusom otvára voľné pole. V histórii sa nikdy nestalo, že by bol človek na základe nejakého testu s nulovou výpovednou hodnotou automaticky vyradený zo spoločnosti. Všetko, čomu som dovtedy veril, sa zosypalo. A štve ma, že dôsledky, ktoré boli fatálne a štúdie ich potvrdzujú, sa u nás stále bagatelizujú.“
V kontexte s mRNA vakcínami upozorňuje, že nešlo o štandardné očkovanie, ale o genetické modifikácie. „Mali vyvolať tvorbu spike proteínu a ten produkciu protilátok. Lenže hoci súčasná veda tieto procesy dokáže spustiť, nevie ich regulovať. A zastaviť,“ tvrdí.
„Hráme sa na bohov a zabúdame na opatrnosť. Nechápem, ako je možné, že keď si ľudia kupujú auto alebo dovolenku, zisťujú parametre, ponuky, a keď im ide o zdravie, na štadióne alebo v supermarkete si nechajú pichnúť niečo, o čom nič nevedia. Preto som apeloval na lekársku komoru, aby trvala na dodržiavaní základných odborných a etických postupov. Keď po niekoľkých urgenciách neprišla reakcia, v lete 2023 som ich vylúčil z mojej spoločnosti.“
Tým pádom nesmel vykonávať lekársku prax a Hnízdo zdraví posunul kolegovi. S tým, že v ňom naďalej bude pôsobiť ako laický poradca. „Všetko sme dohodli a zrazu, zo dňa na deň, mi zrušili email, agendu a zakázali vstup do ordinácie. Všetko zlé je však na niečo dobré. Už mi dochádzali sily a sám by som to nevzdal. Cítil som záväzok voči pacientom. Takto sa to vyvinulo samo a spätne som tomu lumpovi, čo ma takto zradne odstavil, vďačný.“
Odvtedy prešli dva roky a Jan na sebe aplikoval vlastnú receptúru. „Nežialil som, neľutoval som. Zobral som sekeru, motyku, rýľ a začal som tvrdo pracovať. Opravil som chalupu, maľoval, sadil, rúbal drevo, máme ho na niekoľko zím. A popritom som napísal knihu Ako byť zdravý v chorej spoločnosti.“
Nachvíľu odbehne do domu, doplní zásoby na pníku, doleje víno a zamyslí sa. „Často ma zarazí, keď začujem, že niekto bojuje s chorobou. Vtedy sa pýtam: S čím bojuje? Sám so sebou? To predsa nemôže vyhrať. A ak, porazí sám seba. To predsa nemá byť o boji, ale o pochopení príčiny a jej odstránení. Niekedy aj vyskočením z vlaku, ktorý sa ženie do záhuby. Bolí to, ale aspoň prežiješ.“
On prežíva celkom slušne na malebnom vidieku. „Cez náš pozemok preteká potok, kde občas pripláva bobor, v okolí žije divá zver, nad hlavami nám lietajú žeriavy, niekedy celé letky. A na zimu máme domáci Windows.“
Takto s manželkou nazvali vlastný vynález. Rozpustili loj, zamiešali doň vtáčí zob a zmes zavesili na kôl pred okno. Potom si pristavili kreslá a sledovali, čo sa bude diať. „Bolo to ako prírodopisný film. Prileteli sýkorky, vystriedali ich brhlík, ďateľ, sojka. Neraz sme lovili v atlase vtákov, aby sme sa v ich názvoch zorientovali.“
Televíziu vypustil z programu. „Informácií okolo nás je tak veľa, že sa v nich človek stráca. Nemáme istotu, čo je realita, čo je vytrhnuté z kontextu a čo klamstvo. Sledujem len odborníkov, ktorých osobne poznám alebo viem, kto sú, a ich názor ma zaujíma."
Erkylovi náš dialóg zjavne lezie na nervy a snaží sa dostať do centra záujmu. Najprv doráža na Jana, potom na mňa a nakoniec útočí na Zorkin chvost. Nedá sa inak, musíme uniknúť. Tak ma hostiteľ berie na prehliadku. Ukazuje mi záhradu, včelíny. „Toto riadi moja manželka, ja som len pomocná sila,“ prehodí a pochváli sa produkciou. „Za dva víkendy sme vytočili 240 litrov medu. Ručne, na medomete. Pri tom som pochopil, čo je to meditácia.“
Neodpustím si otázku na zdravý životný štýl a stravu. Dostanem prekvapivú odpoveď. „Vo výbere sa neobmedzujeme. Mäso, chlieb, pivo, víno. Samozrejme, s mierou. Podstatné totiž nie je, čo ješ, ale kde, s kým a ako to vychutnáš.“
Fyzickou námahou však šetrí. „Do 65 som fungoval naplno. Teraz už cítim zub času. Preto pracujem len do poludnia. Po obede sa s manželkou uložím do tieňa a čítam knihy.“
Erkylovi náš dialóg zjavne lezie na nervy a snaží sa dostať do centra záujmu. Najprv doráža na Jana, potom na mňa a nakoniec útočí na Zorkin chvost. Nedá sa inak, musíme uniknúť. Tak ma hostiteľ berie na prehliadku. Ukazuje mi záhradu, včelíny. „Toto riadi moja manželka, ja som len pomocná sila,“ prehodí a pochváli sa produkciou. „Za dva víkendy sme vytočili 240 litrov medu. Ručne, na medomete. Pri tom som pochopil, čo je to meditácia.“
Neodpustím si otázku na zdravý životný štýl a stravu. Dostanem prekvapivú odpoveď. „Vo výbere sa neobmedzujeme. Mäso, chlieb, pivo, víno. Samozrejme, s mierou. Podstatné totiž nie je, čo ješ, ale kde, s kým a ako to vychutnáš.“
Fyzickou námahou však šetrí. „Do 65 som fungoval naplno. Teraz už cítim zub času. Preto pracujem len do poludnia. Po obede sa s manželkou uložím do tieňa a čítam knihy.“
Popri práci sa hýbe i „rekreačne“. Na bicykli zamieri do kravína, kde si kúpi ešte teplé biomlieko, potom za kamarátom cez kopec po čerstvého pstruha alebo na koziu farmu po syr. A takmer každý deň pláva v jazere – zatopenom kameňolome s priezračnou vodou, ktoré má pár minút od domu. Od včelínov je len na skok k umeleckej aleji. Tu sú diela jeho dcéry Johany, ktorá študuje keramiku, aj ohryzený peň jelše s nápisom: „Pamätník na počesť víťazstva bobra nad zlom.“ V češtine i nemčine. Nech majú turisti nad čím premýšľať.
Nemusíme s Janovým politickým presvedčením súhlasiť, môžeme s ním polemizovať o kovidových opatreniach, ale jeho spôsob života, prístup k chorobám a ich „eliminácii“ sú určite inšpirujúce. Že to aj funguje, naznačujú desiatky príbehov v jeho knihách. Pri predposlednej dokonca požiadal pacientov, aby si tie príbehy napísali sami. Oni to nielen urobili, ale aj chceli byť pod nimi podpísaní plnými menami. Aby boli autentické a inšpirovali ďalších. Aby potvrdili, že sa dá uzdraviť aj z ťažkých chorôb.
Patrí k nim žena, ktorá mala ťažkú pľúcnu fibrózu. Doktori jej dávali dva roky života. „Po vyšetrení bolo jasné, čo sa deje – stres v práci i osobnom živote. Navrhol som jej, aby prestala s chorobou bojovať a začala si plniť sny. Tak si zrekonštruovala vilu v južnom Taliansku. Teraz sa, roky po ,avizovanej‘ smrti, preháňa na bicykli po olivových hájoch, neberie lieky a je šťastná.“
Jan netvrdí, že má na všetko riešenie. Naopak, niekedy sú pacienti v takom pokročilom štádiu, že im sám odporučí lieky i operácie. O to viac ho prekvapí, keď sa vylieči človek, pri ktorom je v očakávaniach zdržanlivý. „Pamätám si dámu z Ostravska, ktorá trpela ťažkou astmou a brala hrste liekov. A stále bolo zle.“
Keď ju lekárka poslala na pľúcnu kliniku do Prahy, zmenila plán a zašla do Hnízda zdraví. „Bola v hroznom stave. Opuchnutá, vyčerpaná, dýchavičná. Tak sme pátrali po príčinách. Ukázalo sa, že ako vedúca v supermarkete denne znášala tlak zákazníkov, dodávateľov, vedenia, robila nočné, víkendy. Do toho manžel alkoholik, problémový syn. Nemala priestor pre osobný život. To nebola astma, ale dychová tieseň. Žila v podmienkach, ktoré sa nedali udýchať. Povedal som jej, že do šiestich mesiacov mám odovzdať vydavateľovi knihu Príbehy obyčajného uzdravenia. Ak v nej chce byť, musí sa dovtedy uzdraviť.“
Dvakrát mesačne doktora informovala o svojich krokoch. Kúpele, dovolenka, prechádzky, rotopéd, redukcia váhy. „Kým som knihu dopísal, zbavila sa väčšiny liekov i problémov. Bola prakticky zdravá. Keby ten príbeh nenapísala sama, nikto by mi neveril, že to je možné. A podobných zázrakov som zažil veľa.“
Jan chodí k lekárom len výnimočne. A keď ho raz zamestnávateľ donútil ísť na preventívnu prehliadku, odmietol sa dozvedieť výsledky. Lebo by mohol prísť o osobný pocit zdravia. Navyše, neraz to považuje za zbytočné. „Zober si hučanie v ušiach. Preženú ťa množstvom vyšetrení, nasadia lieky, ktoré zväčša nemajú efekt, a jediné, čo si po celom kolotoči odnesieš, je papier s diagnózou tinitus. Čo je po latinsky, že ti hučí v ušiach. Žiadne vysvetlenie. Pritom pri absolútnej väčšine pacientov tento jav znamená, že majú plnú hlavu starostí. Hovorím im: Upokojte sa, oddýchnite si a tú hlavu si vyčistite.“
Spomenie si na švédsku štúdiu zameranú na faktory ovplyvňujúce dĺžku trvania bolesti chrbta. „Zistili, že rozhodujúca nebola závažnosť objektívneho nálezu pri vstupnom vyšetrení, ale informácia doktora o tom, ako dlho problémy potrvajú. Ak povedal dva týždne alebo dva mesiace, oba termíny platili. Takéto verdikty by lekári nemali vynášať, lebo vôbec nevieme, akú silu majú samouzdravovacie schopnosti človeka.“
Priznáva, že doktorov sa bojí. „Mám úctu k medicíne, ale súčasné zdravotníctvo stojí na tom, že ľudia chorľavejú. Traduje sa, že v Číne platil panovník doktora, pokiaľ bol zdravý. A keď ochorel, platiť prestal. Lekár teda musel urobiť všetko, aby panovníka vyliečil a zase mal zabezpečený príjem. U nás je to naopak.“
Je čas na rozlúčku. Vraciame sa na chalupu, kde nás opäť vítajú Erkyl a Zorka. Tentoraz prekvapivo pokojne. Možno cítia, že rozptýlenie v podobe exotického návštevníka sa končí. Jan ich pohladí, ponúkne ma ešte čerstvým šalátom a povie: „Choroba je zrkadlo. Toho, čo robíš, ako žiješ, ako sa k sebe správaš. Ide o to, aby si našiel odvahu sa doň pozrieť.“
To však nie je všetko. Problém je podľa neho aj v systéme založenom na dravosti a potrebe neustále rásť. „To je hlúposť. Ľudský organizmus sa na ten tlak už nedokáže adaptovať. A čakať na osvieteného vodcu, ktorý to zmení, by bolo naivné. Ak sa nechceme nechať zomlieť, musíme sami začať meniť spoločnosť. Odspodu. Chceš zelenú politiku? Saď stromy. Chceš čisté životné prostredie? Tak sa oň staraj. Chceš zdravé potraviny? Dopestuj si ich. Chceš lepšie medziľudské vzťahy? Vysielaj pozitívnu energiu do okolia. Choroby nemajú len medicínske riešenie. To naozaj dôležité sú medziľudské vzťahy a láska.“
Celý rozhovor:
Zdroj: plus7dni.sk / InfoVojna
