OKIENKO PRE PREMIÉRA III
06.06.2022 23:29
SLOBODA PREJAVU À LA SLOVAKIA
„Štát má právo určiť si rozsah slobody prejavu,“ riekla Zuzana Čaputová (Správy. RTV. 7. mája 2022).
No iste.
Na Marse.
Vraj aj na Saturne.
Na Zemi je to inak. Uznávajú sa medzinárodné štandardy. Ak tie platia, ak sa sloboda prejavu v štáte pohybuje medzi mantinelmi medzinárodných štandardov, má sa za to, že v štáte majú slobodu podľa civilizačných predstáv. Jednoducho, pozemská civilizácia má jeden meter pre hodnotenie štátu z hľadiska dodržiavania slobody prejavu, a preto aj z hľadiska fungovania demokracie.
Slovensko a jeho vládcovia o tom nechcú ani počuť. Všeličo si pre seba robíme rýdzo podľa seba. Najviac sa nám daria bryndzové halušky. Na protipóle je sloboda prejavu. S tou na slovenský spôsob sa nám nedarí pochodiť. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) štrnásťkrát rozhodoval o slobode prejavu na Slovensku. Dvanásť krát rozhodol proti nám.
Zuzana Čaputová sa do verejného života vynorila z tretieho sektora. To vysvetľuje dôvody, pre ktoré volá po slobode prejavu, pri ktorej štát má právo určiť si rozsah slobody prejavu.
V piatok 3. júna zrána nám RTV priniesla na obrazovky riaditeľa Amnesty International Slovakia. Rozhorčene zvestoval, že karanténou počas kovidu boli diskriminovaní Rómovia a Rómky v osadách. Ešte aj Ústavný súd Slovenskej republiky uznal, že niektoré formy držania v karanténe porušili Ústavu Slovenskej republiky všetkým, no v Amnesty International Slovakia to vidia inak. Ľudské práva sú práva menšín. Chránia menšiny. Väčšina nemá dôvod na ochranu ústavou a medzinárodnými dohovormi.
Menšiny podrážajú väčšinu v boji kto z koho. Klasifikačné kritériá treba nastaviť tak, aby blahobyt, ktorý máme, nemal chybu. Prišli na to už agitátori Komunistickej strany Československa, Revolučného odborového hnutia. Socialistického zväzu mládeže. Všetci pred desaťročiami. Agitátori z tretieho sektora prichádzajú na hotové. Keď slobodu prejavu priznáme iba menšinám v rómskych osadách a v LGBT komunite počas Pride pochodu, pravdepodobne to výrazne zlepší štatistiky o porušovaní slobody prejavu. Aspoň ak sú správne vláde dostupné informácie o čase, ktorý v rómskych osadách venujú diskusiám o programovom vyhlásení vlády a o možnostiach úpravy technológií na spracovanie ropy mimoruského pôvodu.
Ľudské právo, nie právo médií
Treťosektoroví agitátori majú smolu. Sloboda prejavu nepatrí iba vyvoleným menšinám a médiám. Rozhlasu, televízii, novinám. Zvlášť Denníku N a SME. Také ponímanie je mylné, ba aj úmyselne zavádzajúce. Sloboda prejavu je ľudským právom. Preto sa priznáva každému človeku bez ohľadu na povolanie, pohlavie, či politickú príslušnosť. Rozdiel medzi slobodou prejavu, ktorú uplatní niekto z médií a každý iný človek spočíva iba v miere účinnosti prejavu. Novinára počuť, prípadne aj vidieť, všade. Jednotlivec živiaci sa mimo médií sa dostane k slovu na verejnosti prakticky len ak využíva sociálne siete, lebo prejav v mestskom parku, autobuse či trolejbuse sa teší pozornosti oveľa menšieho počtu ľudí, a preto je menej účinný.
Slobodu prejavu na Slovensku zaručuje článok 26 Ústavy Slovenskej republiky, článok 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj niekoľko ďalších medzinárodných dohovorov. V prvom rade Pakt OSN o občianskych a politických právach. Na tomto právnom základe sa rozvíjajú pravidlá zrodené v rozhodovaní Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP. Pravidlá zrodené v aplikácii Európskeho dohovoru, ale aj Ústavy Slovenskej republiky zaberajú stovky strán, ktoré približujú viaceré knižné publikácie.
Slobodu prejavu, rovnako ako väčšinu ostatných ľudských práv, možno obmedziť. Obmedziť neznamená zakázať, zrušiť, ani vylúčiť.
Slobodu prejavu možno obmedziť jedine zákonom. To znamená, že zo všetkých štátnych orgánov na Slovensku jedine Národná rada Slovenskej republiky smie určiť obmedzenia slobody prejavu. Jediné, čo sa v súvislosti so slobodou prejavu nedovoľuje obmedziť bez výnimiek, je zákaz cenzúry. Cenzúrou je zásah štátneho orgánu proti slobode prejavu, znemožnenie zverejnenia pripraveného prejavu.
Ani Národná rada SR nesmie hocikedy prijať zákon obmedzujúci slobodu prejavu. Zákon prichádza do úvahy jedine ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Národná rada musí zákonom sledovať ochranu jedného z piatich záujmov, ktoré sa pokladajú za natoľko závažné, že kvôli nim možno siahnuť na slobodu prejavu.
Prvým takým záujmom je ochrana práv a slobôd iných. To zas nie je základ pre likvidáciu slobody prejavu podľa slovenskej vláde blízkej tézy „Sloboda prejavu sa končí tam, kde sa začína sloboda iného.“
Druhým záujmom, ktorý sa podľa ústavy rešpektuje ako záujem legitimizujúci obmedzenie slobody prejavu, je ochrana bezpečnosti štátu.
Zvyšujúce tri záujmy, kvôli ktorým sa sloboda prejavu smie obmedziť, sú: verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť.
Nezaškodí pripomenúť, že Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách dovoľuje obmedziť slobodu prejavu aj kvôli zabráneniu úniku dôverných informácií a z dôvodu zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Pretože Slovenská republika sa vo svojej ústave zaväzuje dodržiavať medzinárodné právo, ani obmedzenie slobody prejavu kvôli týmto záujmom neznamená porušenie Ústavy SR.
Naopak, obmedzenie slobody prejavu „na doraz,“ keď zo slobody prejavu nezostane celkom nič, je porušením Ústavy SR aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Pri rozhodovaní o tom, kedy sa sloboda prejavu obmedzila a kedy sa porušila, platia medzinárodne určené pravidlá.
Nosnou úlohou slobody prejavu je diskusia o otázkach verejného záujmu. „Skutočnosť, že sloboda prejavu sa uplatní inak, ako v diskusii o veciach verejného záujmu, ju nezbavuje ochrany článkom 10,“ rozhodol ESĽP (Case of Jacubowski v. Germany). „Ochrana zaručená článkom 10 sa neobmedzuje na niektoré kategórie informácií, myšlienok alebo foriem prejavu.“ (Case of Markt Intern Verlag GmbH and Klaus Beermann v. Germany).
„Sloboda prejavu vyžaduje osobitné záruky, pokiaľ ide o diskusiu k otázkam verejného záujmu.“ (Case of Castells v. Spain). „Na obmedzenie politického prejavu sú potrebné veľmi závažné dôvody. Možnosť širokých obmedzení politického prejavu v jednotlivých prípadoch by nepochybne ovplyvnila rešpektovanie slobody prejavu vo všeobecnosti v príslušnom štáte.“ (Case of Feldek v. Slovakia).
Pri uskutočnení politického prejavu nie je jedno, či prejav urobil predstaviteľ parlamentnej väčšiny, alebo príslušník politickej opozície. „Zásah do slobody prejavu člena opozície, ktorý zastupuje svojich voličov, vyslovuje ich obavy a bráni ich záujmy, vyžaduje, aby Súd aplikoval prísnejšie pravidlá pri rozhodovaní.“ (Case of Brasilier v. France).
Podľa ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo).
Nepretržitá reťaz súdnych pravidiel odvíjajúca sa od ustanovení článku 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa tiahne doďaleka. Pravidlá sú jasné, karty rozdané. Majú iba jednu chybu. Netešia sa porozumeniu na Slovensku. Vláda a v nej zvlášť Ministerstvo vnútra SR a Ministerstvo spravodlivosti SR nad nimi ohŕňajú nos. Sloboda prejavu je proste tým, čo treba obmedzovať. Škrtiť, splachovať. Ak sa nebodaj uplatní, treba za to trestať. A prijímať proti tomu zákony. Čím viac, tým lepšie. Čím lepšie, tým tvrdšie. V tom spočíva SLOBODA PREJAVU NA SLOVENSKÝ SPOSOB.
Kto počul riaditeľa Policajného zboru brojiť proti bezbrehej demokracii, má jasnú odpoveď na otázku, prečo na Slovensku musí existovať sloboda prejavu na slovenský spôsob. V každej slušnej spoločnosti, v každom štandardnom štáte sa sloboda prejavu najčastejšie dostáva do konfliktu s ministerstvom vnútra a s políciou. Policajný riaditeľ sa drží v úzadí. Nekomentuje a už vôbec nehodnotí. Tíško dúfa, že sa vyhne hodnoteniu svojej práce verejnosťou. Na Slovensku máme takú osobitnú demokraciu, že ju hodnotí policajný riaditeľ. Hovorili sme jej socialistická demokracia. Ako jej budeme hovoriť dnes a zajtra? Budeme mať skoro všetci, možno aj Matovič, Hamranovu demokraciu?
Za socializmu sme sa báli hovoriť. V každej kaviarni, reštaurácii, krčme boli namontované ploštice. Odpočúvacie zariadenia. Azda aj kamery. Všade na verejnosti boli naši Bretschneiderovia, ktorí už nepotrebovali manžety pre hlásenia založené na praktických zisteniach. Od toho sme sa vzdialili o desaťročia. A čo?
A nič. Vlastne, ocitli sme sa ďalej. Už sa nebojíme iba hovoriť pred cudzími. Bojíme sa myslieť. Každý sám pred sebou a so sebou. V intimite vlastného mozgu.
Obmedzovanie slobody prejavu presadzuje vláda, no nielen ona. Štedrý vklad prinášajú aj početné kádre spojené s presadzovaním obmedzení na štátnych orgánoch a dobrovoľníci v ich službách.
Vraj čoho sa chytia právnici, nezostane jednoduché. Všeobecne známe, no šialene zjednodušené tvrdenie. Kde sa zídu traja právnici, objavia sa štyri názory. Nie kvôli zvrhlosti povolania alebo ako profesionálna deformácia. U nás každý z právnikov prítomných na pracovnej porade má skrytú túžbu presadiť sa do análneho otvoru nejakého významného muža. Kvôli uskutočneniu tejto ambicióznej túžby kľudne zaprie aj to, že sa narodil. O rodičoch a súrodencoch vôbec nehovoriac. Ak sa to hodí významnému mužovi vo vláde. Ešte radšej vo vedení vládnej strany, či dokonca majiteľovi vládnej strany.
Ako si ukážeme trochu neskôr, pravidlami zrodenými na ESĽP, pohŕdajú aj viaceré okresné súdy na Slovensku. Od pohŕdania nimi sa vždy neodtiahnu ani sudcovia na najvyššom súde.
Za všetkým hľadaj ženu
Hlava štátu uviedla do kresiel dve najmenej znalé a odborne najslabšie pripravené vlády v histórii samostatného Slovenska. Potom zaspala na vavrínoch. Ak ju niečo kvári, tak nedostatočné uznanie verejnosti pre dcéru modelku. Dá sa povedať aj tak, že hlava štátu je nedôvodne precitlivelá. Sloboda prejavu dovoľuje vysloviť aj negatívne či nepohodlné názory, ktoré sa nepáčia tomu, o kom sú. Verejne známe osoby (public figures) majú v demokratickej spoločnosti menej súkromia a musia byť prístupnejšie dôvodnej kritike. Tak vraví poučka o slovách napísaných alebo vyslovených nahlas v demokracii. Prezidentka SR sama pre seba správne namieta: čo to trepete? Kedy sme boli demokratickou spoločnosťou?
Zneuznanie slečny prezidentovej rozľútostilo a vytočilo aj vládnych poslancov. Kvôli zármutku a rozhorčeniu z obrazoviek verejnoprávnej televízie prskali svoje dotknutie bez ohľadu na to, že v rovnakom čase zasadal parlament. Problémy štátu odložili bokom. Srdce im nedalo inak.
Vynálezca „mäkkého iredentizmu“ Viktor Orbán znovu zjednocuje maďarský národ ponad štátne hranice. Kvôli tomu nakupuje na Slovensku pôdu na záhadné, vraj diplomatické, ciele.
Čo na tom? Verejný nepriateľ zaútočil na krehkú dušu mladej modelky! Opozícii treba zakázať vstup do parlamentu aj prístup do masmédií! Zhabať všetky počítače! Iba tak bude aká - taká istota, že si nepriatelia nedovolia ďalšie verbálne útoky na opory režimu!
V Estergóme v októbri 2021 slávili výročie Mosta Márie Valérie. Na oslavu za Dunajom sa zo Slovenska priviezol premiér Eduard Heger. Namiesto slovenskej vlajky mu nad hlavu vztýčili ruskú vlajku. Premiér Heger sa usmieval, ako keby bol prihlúply, len aby dal najavo, že oceňuje Orbánov svojrázny zmysel pre neštandardný humor.
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky rozbehlo vývin systému MOVIR na monitorovanie vari každého a všade na Slovensku. Ba možno aj v zahraničí. Uvidíme podľa protestných nót prichádzajúcich zo sveta, až bude systém dohotovený.
O tom všetkom niet dôvodu hovoriť v parlamente. Je tu to úbožiatko – slečna prezidentová! Aspoň, že si opozícia netrúfla nastoliť otázku, či prepožičanie úlohy modelky osobe s ťažkou pleťovou vadou na tváričke nie je prejavom korupcie hlavy štátu alebo prejavom zneužitia funkcie prezidentky! Fotením s pracovnými pomôckami Petry Vlhovej predsa hlava štátu naznačila hlboké porozumenie pre komerčné aktivity pri výkone funkcie. No načo toľko slov o internetovej šikane?!
Veď hlava štátu všetok čas, ktorý jej popri náročných úlohách zvýši, venuje zveľaďovaniu štátu. Áno, aj slobody prejavu!
„Kolega Šnídl nedávno zdieľal citát: „Kým nebude povinné očkovanie, tak by mohlo byť povinné vypnúť internet. Mnohým by to zachránilo život. Súhlasíte s tým?“ položila otázku perla novinárskeho stavu Monika Tódová.
Prezidentka odpovedala: „Áno, na prvú, a neanalyzujem ten výrok, ale je mi to nejakým spôsobom srdcu blízke. Súvisí to s tým, čo hovoríme, že ten devastačný vplyv sociálnych médií, šírenie bludov, dezinformácií, výmyslov, amaterizmu, jednak, že má priamy dopad na pandémiu, ale jednak, že mám pocit, že to rozkladá spoločnosť zvnútra. A nie je to len môj pocit, rozprávame sa o tom aj s inými hlavami štátov, iných krajín.“ (Prezidentka by vypla internet. Zem&Vek, február 2022, s. 15).
Právo rozširovať informácie, a to aj pomocou internetu, sa chráni spolu so slobodou prejavu. Článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale trebárs aj článkom 26 Ústavy Slovenskej republiky. Za porušovanie týchto ustanovení sa prezidentka Čaputová postavila bez analýzy, intuitívne, lebo jej srdcu je to „nejakým spôsobom blízke“. Ani si nespomenula, že na obmedzenie práva rozširovať myšlienky a informácie, musia byť splnené presne určené podmienky.
Prezidentka nemohla zakázať internet. Vládna koalícia dlho striehla na šancu. Konečne sa dočkala. Rusi útočia na Ukrajinu! Vláda Slovenskej republiky predložila Národnej rade Slovenskej republiky 25. februára 2022 návrh zákona o niektorých opatreniach v súvislosti so situáciou na Ukrajine. Ako inak. V skrátenom legislatívnom konaní.
Zákon nadobudol účinnosť 26. februára 2022.
Zákon dostal číslo 55/2022 Z. z. Predstavuje sériu novelizácií iných zákonov. Prečo vec robiť prehľadne, keď ju možno zatemniť. Zákon č. 55/2022 Z. z. okrem iného v článku III novelizuje zákon č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Článok III zákona č. 55/2022 Z. z. slúži na ochranu verejnosti „pred škodlivým obsahom informácií.“ Ruských.
Účelom zákona je zakázať.
Čo?
Všetko.
Účel svätí prostriedky. Účel môže svätiť aj zákonom určená definícia.
„Škodlivým obsahom sa rozumie programový prostriedok alebo údaj, ktorý zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť kybernetický bezpečnostný incident. Škodlivou aktivitou sa rozumie akákoľvek činnosť, ktorá zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť kybernetický bezpečnostný incident, podvodnú činnosť, odcudzenie osobných údajov alebo citlivých údajov, závažné dezinformácie a iné formy hybridných útokov,“ znie § 27b odsek 3 článku III zákona č. 55/2022 Z. z..
Záľaha slov slúži jedinému. Nech sa dá zakázať úplne všetko. To, čo zapríčiňuje, aj to, čo zapríčiniť môže. Nielen osobné údaje. Aj citlivé údaje. To je čo? Tiež nerozumiete? Nevadí, Národný bezpečnostný úrad zváži a zakáže. Preložené do slovenčiny, ak sa Úrad rozhodne, že sa mu nepáči, zakáže aj ružovú mašľu na zadku modelky na módnej prehliadke. Hoci by to bola slečna prezidentová. Dôvodov je veľa. Mašľa je príliš veľká. Neporiadne zaviazaná. Príliš ružová. Zároveň bledoružová.
Blokácia informácií sa údajne zavádza na obranu pred ruskou dezinformačnou vojnou. Pred psychologickým zneisťovaním obyvateľstva. Zákon sa o tomto účele nezmieňuje. Môže sa udiať aj to, že Národný bezpečnostný úrad sa tak pohrúži do boja s inými dezinformáciami, ktoré sú v obehu a vláde sa neľúbia, že na ruské psychologické zneisťovanie mu nezvýši čas ani ľudia. Ba ani technika. Spravidla sa to nerobí, no tentoraz sa podarilo. Uzákonil sa rýchlotest naivity. Kto pokladá za samozrejmé, že blokácia informácií je na to, aby sa Rusom zabránilo v šírení dezinformácií o Ukrajine na Slovensku, nepotrebuje ďalšie testovanie. Je naivný.
Tlačový zákon prijatý roku 1966 a používaný počas celého socializmu uvádzal: „Cenzúrou sa rozumejú akékoľvek zásahy štátnych orgánov proti slobode slova a obrazu a ich šírenia hromadnými informačnými prostriedkami.“ (§ 17 odsek 2). Cenzúrou je každé zmarenie alebo obmedzenie slobody prejavu uskutočnené štátnym orgánom. Na webe sa s účinnosťou zákona č. 55 rozbehla cenzúra.
Podľa článku 17 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky: „Cenzúra sa zakazuje.“ Priame a absolútne nesporné porušenie ústavy. Vláda SR a jej verní poslanci majú odôvodnenie. Vojna na Ukrajine.
Na Slovensku sme to nikdy nepreháňali s dodržiavaním práva. V tejto dekáde sme si navodili zdanie, že vznikajú situácie, ktoré sú natoľko neštandardné, že inak sa nedá. S právom to nejde. Musí sa porušovať. Zúri COVID-19. Zúri vojna na Ukrajine. Zúri vládna koalícia. Je nevyhnutné neobmedzovať sa pravidlami. Treba konať.
Na Slovensku nie je vyhlásený vojnový stav podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu.
Právne sa nič nedeje. Politicky sa zas deje všetko. Vláda, ktorá nevládze vládnuť v štandardných podmienkach, potrebuje fabulovať situácie, v akých vládze vládnuť. Nech sa páči. Po núdzovom stave pre kovid - máme zdanlivý vojnový stav. Z jeho existencie usudzujeme, že treba zakázať zverejňovanie nevhodných informácií na webe. Noviny, rozhlas a televízia sú už dávno pod tvrdou kontrolou. Nuž zakazujeme šírenie informácií počítačmi. Dosť bolo kritiky celej vlády, a zvlášť jej najlepších členov! Napríklad Jara Naďa či Iva Korčoka pre údajne mizernú Dohodu o spolupráci v oblasti obrany s vládou USA. Dosť bolo aj kritiky Mariky Kolíkovej pre zmenu súdnej mapy. Také informácie si vláda neželá. Konečne sa zastaví ich šírenie! Joseph Goebbels aj všetci tlačoví tajomníci, čo na Ústredný výbor Komunistickej strany Československa kedy prišli, by sa mali učiť! A mlčky závidieť.
Zásah do toku informácií sa týka iba tých informácií, ktoré sú a zostanú nevhodné. Ktoré informácie budú nevhodné? Zákon o blokovaní nepozná obmedzenia. Nevhodná bude každá informácia, o ktorej to rozhodne ÚRAD! Konečne posvätné miesto hodné úcty v znevažovanej štátnej správe trochu dosť policajného štátu!
Hodnotenie informácií vydaných na blokáciu bude voľné.
Aby sa neblokovali všetky informácie.
Ako inak? Momentálne potrebujeme dostať vládne hoaxy k zraku a sluchu obyvateľstva. Zaslúži si spracovanie vládnymi dezinformáciami!
A potom? Kto by si dovolil blokovať módne prehliadky? Neviete, že pani prezidentka ich rovnako rada ako kedysi Mečiar wrestling? Aspoň v tomto štádiu? Módna polícia dostane slovo až neskôr. Všetky informácie nebudú blokované. Predpovede počasia. Aj tipovacie súťaže, hádankárske súťaže, turnaje šípkárov sa budú šíriť bez obmedzení. Aspoň v prvých týždňoch kontroly nad informáciami. S jedlom rastie chuť.
Web možno zablokovať najdlhšie s platnosťou do 30. júna 2022. Podľa v súčasnosti platnej úpravy. Pretože každý zákon možno zmeniť. Tam, kde sa prakticky každý zákon prijíma v skrátenom konaní, je dobre možné, že v čase do 30. júna sa lehota predĺži o mesiace či roky rýchlejšie, ako sa všetci poslanci stihnú usadiť do poslaneckých lavíc, aby o návrhu na predĺženie blokácií rozhodli.
Na prvý pohľad obmedzovanie slobody prejavu na webe je vzdialené pôsobeniu hlavy štátu. Lenže prezidentka má ústavné právo vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon alebo jeho časť s pripomienkami. Zas jedna vec, ktorú prezidentka Slovenskej republiky nerobí tak často, ako si žiada ochrana ústavnosti a materiálneho právneho štátu. Niet zákona, ktorý by neprechádzal rukami prezidentky. Má príležitosť spomaliť neo bolševizáciu štátu. Znížiť návrat do právneho poriadku organizovaného podľa rozumu jednej strany. Obmedziť pošliapavanie základných práv a slobôd. Ako často to urobila, keď bol vecný dôvod?
Už v deň, keď zákon č. 55/2022 Z. z. nadobudol účinnosť, teda v sobotu 26. februára 2022, sa dalo povedať, že článok III tohto zákona neporušuje iba článok 26 odseky 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ale súbežne porušuje aj článok 10 odsek 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prezidentka Slovenskej republiky taký zákon podpísala.
Webová komunikácia je predmetom ochrany ESĽP. Len 23. júna 2020 ESĽP rozhodol o jej ochrane vo veci Vladimir Kharitonov proti Rusku (rozsudok k sťažnosti č. 10795/14), OOO Flavus a ostatní proti Rusku (rozsudok k sťažnosti č. 12468/15, 23489/15 a 19074/16), Bulgakov proti Rusku (rozsudok k sťažnosti 20159/15) a Engels proti Rusku (rozsudok k sťažnosti 61919/16). Vždy výrokom o porušení článku 10 Dohovoru. Jeden rozsudok môže uniknúť pozornosti. Štyri rozsudky v jeden deň – to už je seriál. Poradcom hlavy štátu by taký seriál nemal uniknúť. Tiež by o ňom hlave štátu mali referovať, aby sa obmedzila vo voľnom priechode citov voči slobode názorov. Čo z toho sa zanedbalo v Kancelárii prezidentky Čaputovej?
ESĽP vo veci OOO Flavus a ďalší proti Rusku dňa 23. júna 2020 rozhodol, že zákon s obsahom, aký má aj zákon č. 55, porušuje článok 10 odsek 2 Dohovoru. Celkové zablokovanie prístupu k webovým stránkam je podľa ESĽP extrémne opatrenie, porovnateľné so zákazom novín alebo televíznych staníc. Takéto opatrenie zámerne ignoruje rozdiel medzi zákonnými a nezákonnými informáciami, ktoré môže webová stránka obsahovať a robí neprístupným veľké množstvo obsahu, ktorý nebol identifikovaný ako nezákonný. Zablokovanie prístupu k celej webovej stránke má praktický dopad, pretože rozširuje pôsobnosť blokačného príkazu ďaleko za rámec pôvodne nezákonného obsahu.
Rozsudok ESĽP vo veci OOO Flavus k spojenej sťažnosti č. 12468/15, č. 23489/15 a č. 19074/16 má precedentný účinok s morálnym posolstvom: ak cenzorský orgán štátu zablokuje prístup k celému webu, hoci web obsahuje aj informácie, ktoré podľa vnútroštátneho práva sú nezávadné, dôjde k porušeniu článku 10 odsek 2 Dohovoru. Aby pre náš štát nepríjemných posolstiev bolo viac, tak postihnutie webových stránok blokačnými opatreniami kvôli tomu, že sú kritické k vláde alebo politickému systému, nemožno nikdy pokladať za nevyhnutné obmedzenie slobodu prejavu.
Ak by zákon č. 55/2022 Z. z. mal slúžiť na blokáciu informácií určených na zneisťovanie slovenského obyvateľstva ruskou propagandou, vystačil by si s opatreniami zlučiteľnými s ochranou webou podľa podmienok ustanovených vo veci 000 Flavus. Lenže zákon č. 55/2022 Z. z. má iný účel. Kvôli tomu zavádza blokácie webov výrazne za hranicou európskeho štandardu. Rozumné, ba i vhodné, je spýtať sa prečo? Z akého dôvodu?
Lebo vláda si želá blokovať iné informácie, ako sú tie šírené ruskou propagandou. Zákon č. 55/2022 Z. z. umožňuje blokovať web bez dôvodu. Celkom nezávisle od blokácie informácií určených na psychologické zneisťovanie obyvateľstva či nebodaj na zneisťovanie členov vlády Slovenskej republiky. Proste, iba tak. Pre radosť a potešenie. Už toho z webu zaznelo priveľa. Neúctivého, kritického, zosmiešňujúceho. Ba aj znevažujúceho. Ak nie proti celej vláde, určite proti jej jednotlivým členom.
V rovine slobody prejavu si vláda želá oveľa viac, ako odstavovanie internetu.
Vláda už dávnejšie pripravila návrh zákona zakladajúceho právomoc súdu ukladať neodkladné opatrenia. Z tohto titulu okresný súd v Bratislave na návrh slávneho docenta Sabaku ako neodkladné opatrenie nariadil odstrániť z internetu kritiku slávneho docenta. Senát Krajského súdu nezdieľal myšlienky okresného súdu. Zrušil predbežné opatrenie okresného súdu. Poslanec Mazurek v jednom spore, europoslanec Uhrík v inom spore vyhrali v konaniach inciovaných docentom Sabakom.
Vláda SR sa rozbehla a nehodlá sa zastaviť. Do popredia sa derie zámer regulovať televízne diskusie. Igor Matovič sa v Správach RTVS 23. mája 2022 pochválil predstavou „vypúšťania“ politických predstaviteľov do verejných diskusií podľa počtu poslaneckých kresiel. Kľúčom realizácie predstavy bude ovládnutie parlamentu. V optimálnom riešení z niektorých radov poslaneckých kresiel rozmiestnených v pléne NRSR ľudia z obrazovky ani nezídu. Z iných radov poslaneckých kresiel sa na obrazovku nedostanú ani v nočných hodinách.
Najlepšia škola – škola života
Tretí sektor, Denník N ani SME. Problémy so slobodou prejavu na Slovensku najlepšie odkrýva škola života. Z jej lavíc prichádzajú príklady, ako sa z vládneho tábora triafa do slobody prejavu.
Kauza Blaha
Na Slovensku najčastejšie nastáva konflikt medzi uplatnením slobody prejavu a ochranou osobnostných práv verejne činnej osoby. Tá namieta porušenie svojho súkromia, cti, dobrej povesti. Súdy tento konflikt často riešia iba so zohľadnením ochrany osobnostných práv. Udialo sa tak, keď žalobcom bol minister kultúry Dušan Slobodník z radov HZDS, aj nedávno, keď žalobkyňou bola Zuzana Čaputová.
ESĽP nastavil medzinárodný štandard riešenia takého typu konfliktov medzi právami celkom inak. Osobnostné práva verejne činných osôb sa chránia oveľa menej úzkostlivo. Zvlášť, keď žalobca namieta porušenie svojej cti nevhodným výrazivom.
Napríklad vo veci Thorgeir Thorgeirson proti Islandu v novinách vyšiel článok o policajnom násilí. Autor použil slová „ zvieratá v uniformách,“ „sadistickí surovci ponechávajúci voľný chod svojej perverznej náklonnosti“ a podobne. Islandské súdy všetkých stupňov rozhodli v prospech polície. ESĽP zistil, že autorovi článku išlo o verejný záujem. Chcel, aby minister spravodlivosti ustanovil nezávislú vyšetrovaciu komisiu pre preverenie násilia, ktorého sa dopúšťali policajti. Použil síce silné slová, ale vzhľadom na účel, ktorý sledoval napísaním článku, nemožno slovník, ktorý použil, označiť za neprimeraný (Case of Thorgeir Thorgeirson v. Island).
Onedlho prišlo na Rakúsko. Pri príležitosti „mierových osláv“ konaných 9. októbra 1990, Jὅrg Haider, celosvetovo preslávený vodca neofašistov, predniesol prejav glorifikujúci „generáciu vojakov“, nemeckých aj spojeneckých, medzi ktorými niet dôvod rozlišovať dobrých a zlých, pretože im všetkým máme byť vďační, že položili základy pre našu súčasnú spoločnosť bohatstva a demokracie. Časopis Forum o tom na druhý deň uverejnil prejav v plnom znení pod titulkom Idiot, nie Nazi. Nasledovala Haiderova žaloba proti vydavateľovi časopisu. Tiež jej postupne vyhoveli rakúske súdy všetkých stupňov.
V sťažnosti, ktorú podal vydavateľ do Štrasburgu, uviedol, že slová a tón článku zvolil tak, aby čitateľom ukázal, aký nelogický, nerozumný a nebezpečný bol Haiderov prejav a ako ním poslucháčom uprel ich právo na vlastný názor.
ESĽP rozhodol, že sťažovateľov článok, a najmä slovo „idiot“ nesporne môže byť polemické, ale autor článku predložil prijateľné vysvetlenie príčin, pre ktoré ho použil. ESĽP ďalej uviedol, že politici musia počítať s odozvou, akú ich vystúpenia na verejnosti vyvolajú, a že musia počítať aj s tým, že ich prejavy vyvolajú nesúhlasné reakcie primerané tomu, s čím a ako vystúpia [Case of Oberschlick v. Austria (no. 2)].
Slovenské súdy ako keby o tomto rozsudku ESĽP netušili, ba ako keby nevedeli ani, že existuje ESĽP. Azda najčerstvejším príkladom je spor, ktorý začala prezidentka Čaputová proti poslancovi Mgr. PhDr. Ľubošovi Blahovi, PhD.
Žalobkyňa Čaputová navrhla, aby súd vydal uznesenie s požiadavkami písomne spracovanými na osem strán formátu A4. Zostáva aspoň nádej, že pred podaním žaloby si navrhovateľka text čítala pred začatím úradných hodín hlavy štátu alebo po skončení úradných hodín hlavy štátu. V opačnom prípade musela svoje úlohy spojené so štátnou funkciou plniť v zastúpení.
V slovenských médiách a na štátnych orgánoch taká obyčaj: prezidentka Čaputová sa nekritizuje. Prezidentka Čaputová sa obdivuje. Obyčaj poznamenala líniu, akou Okresný súd Bratislava I viedol konanie o žalobe prezidentky SR proti poslancovi Národnej rady SR Blahovi.
Okresný súd uznesením uložil Blahovi predbežné opatrenia. Na pol cestu vyšiel v ústrety prezidentke, dokiaľ rozhodne o jej žalobe.
Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I je obmedzujúcim zásahom do slobody prejavu. Je najvyšší čas, aby sme si jasne povedali, že sloboda prejavu nie je chránená kedykoľvek a pred všetkým. „Nepodložené obvinenie nezakladá príspevok k formovaniu verejného názoru, ktorý by bol hodný ochrany v demokratickej spoločnosti (Barford v. Denmark).
Zneužitie slobody prejavu nepodlieha ochrane. Takže podstatné je, či obmedzujúci zásah Okresného súdu Bratislava I o žalobe prezidentky Čaputovej je legitímny alebo nelegitímny zásah do slobody prejavu poslanca Blahu.
Podľa case-law ESĽP treba pri dokazovaní starostlivo rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami (Lingens Case). Skutkovým tvrdením (faktom, informáciou) je vyjadrenie vzťahu medzi prejavom a objektívnou realitou. Pravdivosť skutkového tvrdenia, jeho úplnosť a presnosť možno overiť dokazovaním. Hodnotiacim úsudkom sa prejavuje názor (vyjadruje sa myšlienka). Názor je stelesnením osobného postoja držiteľa slobody prejavu k faktom. „Požiadavku dokázať pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné splniť. Táto požiadavka porušuje slobodu mať vlastný názor, ktorá je základnou zložkou slobody zabezpečovanej článkom 10 Dohovoru“ (Lindon, Otchakovsky-Laurens and July v. France, s. 28).
„Klamlivé výroky poslanca Blahu na adresu prezidentky nie sú podľa Okresného súdu Bratislava I. obhájiteľné slobodou prejavu, nakoľko v nich absentuje vecná, racionálna argumentácia a akákoľvek snaha o preukázanie svojich tvrdení.“
Okresný súd Bratislava I si nespomenul na otázku, či žalované vyjadrenie poslanca Blahu je reakciou na správanie žalobkyne, ktorá predtým podala na Ústavný súd návrh, aby Ústavný súd SR rozhodol, že nemôže vyhlásiť referendum o predčasnom skončení VIII. volebného obdobia parlamentu. A tiež, že poslanec Blaha uviedol svoje nelichotivé slová onedlho po tom, ako prezidentka Čaputová ratifikovala silne polemickú Dohodu o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených štátov severoamerických. Inými slovami, základom sporu o slobodu prejavu v konflikte s osobnostnými právami žalobkyne bola otázka, či prezidentka svojím správaním pri výkone verejnej funkcie hlavy štátu vyvolala nesúhlas verejnosti, na ktorý odpovedal poslanec Blaha, alebo takú súvislosť jeho vyjadrenie o prezidentke s jej správaním nemalo.
Boli vyjadrenia poslanca Blahu súčasťou diskusie k otázkam verejného záujmu?
Mali povahu skutkových tvrdení alebo boli hodnotiacim úsudkom?
Ak boli skutkovým tvrdením, Okresný súd Bratislava I u poslanca Blahu dôvodne postrádal „akúkoľvek snahu o preukázanie svojich tvrdení“. Ak boli Blahove výroky hodnotiacim úsudkom, požiadavkou „preukázania svojich tvrdení“ Okresný súd Bratislava I porušil podmienky ochrany slobody prejavu formulované ESĽP vo veci Lindon, Otchakovsky-Laurens a July proti Francúzsku.
Sú Blahove vyjadrenia, že prezidentka Čaputová je vlastizradkyňa, agentka cudzích mocností, etc. hodnotiacim úsudkom alebo skutkovým tvrdením, ako to naznačuje postreh súdu, že Blaha nepredložil dôkazy o svojich tvrdeniach? Ak sú také vyjadrenia skutkovým tvrdením, čo robia orgány činné v trestnom konaní, keď nezačali trestné stíhanie prezidentky za vlastizradu či pre spoluprácu s cudzími mocnosťami? Alebo môže platiť, že ten istý výrok má za istých okolností povahu skutkového tvrdenia a za iných okolností je hodnotiacim úsudkom nespôsobilým vyvolať právny účinok?
„Tí, ktorí sa zúčastňujú na diskusii o veci verejného záujmu, majú právo robiť neprimerané či prehnané vyhlásenia (Steel and Morris v. The Utd. Kingdom). „Výroky sťažovateľa boli sarkastické, ale neprekročili medze prijateľného preháňania alebo provokácie a Súd ich preto nepovažuje za zjavne urážlivé.“ (Mamére v. France).
To všetko okresný súd „odflákol“, nepriznal tomu právny význam. Až krajský súd rozhodne o odvolaní s rovnakým leskom a sloboda prejavu nevyvolá záujem ani na ústavnom súde, poslanec Blaha bude mať „zarobené cesto“ na ďalšie konanie pred ESĽP, v ktorom Slovenská republika má vyhliadku predovšetkým na ďalší rozsudok v svoj neprospech o porušení slobody prejavu. Asi aj na rozsudok o porušení práva na spravodlivé súdne konanie.
Kauza Fico
Permanentný konflikt dôvodov slovenských štátnych orgánov pre „strihnutie“ slobody prejavu s právom Rady Európy dostal ďalšie pokračovanie.
Hlavným programom predstavenia uvádzaného na sklonku apríla 2022 v Národnej rade Slovenskej republiky bolo úsilie vládnych poslancov uviesť Roberta Fica do väzby. Udalosť zabrala asi desať dní, možno aj dva týždne v mediálnom priestore. V tieni, na odvrátenej strane, mala čaro nikdy nespoznaného.
Strana SaS stratila sebakontrolu. Už zas. Najskôr jej líder Richard Sulík využil voľno, ktoré mu z pracovných povinností nadelila sobota. Rozžiaril sa na televíznej obrazovke. Asi 38 minút chŕlil síru a oheň, aby si prečistil žlčník. Fico musí do väzby. Fico je lump! Musí sedieť! Vari aj visieť. Výlevy ranenej duše a kto vie, či zdravého mozgu, pretrhli všetky hrádze a liali sa do sveta.
Za lídrom nemohli zaostať radoví členovia predsedníctva. Prvý potvrdzoval vernosť predsedovi strany Branislav Gröhling. Minister vzdelania a budúcnosti krajiny.
Priniesol verejnosti oveľa menej slov ako jeho náčelník. Priniesol tieto slová: „Predseda Smeru odmietol vypovedať pred policajným vyšetrovateľom. Vraj preto, že nerozumie obvineniu v kauze Súmrak. V nej bol obvinený zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Je zvláštne, keď dlhoročný právnik tvrdí, že nerozumie obvineniu a udá to ako dôvod, pre ktorý nebude vypovedať. Skutočným dôvodom môže byť skôr strach z toho, že ak začne rozprávať on, pridali by sa aj jeho (ex-)kolegovia. A z ich výpovedí by sme sa mohli dozvedieť omnoho viac, než vieme dnes.“
Richard Sulík pocítil nutkanie znovu komentovať. Vrátil sa na obrazovku. Tentoraz na najvýznamnejšiu na Slovensku. RTVS. Pred príchodom na obrazovku sa očividne nechal kýmsi vzdelávať. R. Sulík hovoril o svojom práve na slobodu prejavu o Ficovi. O skutkovom tvrdení a o hodnotiacom úsudku v takom prejave. No vzdelávaniu, ktoré sa mu narýchlo dostalo, neporozumel. Čo zo seba vypustil o skutkových tvrdeniach a hodnotiacich úsudkoch, preukazovalo, že vďaka tomu, čo ho naučili, slobodu prejavu nezvládol. Že nepochopil, na čo je dobrá sloboda prejavu, ani čo to znamená, keď sa hovorí o úlohe slobody prejavu v demokratickej spoločnosti. Preto pre neho zostala sloboda prejavu neznáma a vzdialená. Asi aj úplne cudzia a celkom ukradnutá.
Samozrejme, aj Richard Sulík má zaručenú slobodu prejavu. Tá dovoľuje každému vyjadrovať sa k hocičomu, o čom má nutkanie prehovoriť. Ide však o to, o čom a ako sa vyjadrí. Európsky dohovor ukladá obmedzenie slobody prejavu v mene autority a nestrannosti súdnej moci. Každý sa môže vyjadriť, čo si myslí o neskončenom súdnom konaní, no musí sa vyjadriť tak, aby svojimi slovami neznevážil súdnu moc a aby vo verejnosti nevyvolal predčasný dojem, že v spore obžalovaný je páchateľom trestného činu. Nesmie svojím vyjadrením narúšať a upierať prezumpciu neviny, ktorá patrí k základom uplatňovania trestnej zodpovednosti v európskej civilizácii.
Tým sa Richard Sulík neobmedzil. Koľko vládal, toľko zo seba vypúšťal slov o Ficovej vine. S pozoruhodným predstihom pracoval na tom, aby v prípade potreby Fico podal sťažnosť do Štrasburgu. Len opakovaním Sulíkových slov má obrovskú príležitosť domôcť sa rozsudku, že Slovenská republika pred prijatím rozhodnutia o vzatí Fica do väzby porušila jeho právo na spravodlivý proces, keď podpredseda vlády Slovenskej republiky v televízii presviedčal, že zločinec Fico patrí do väzby. Článok 5, článok 6, článok 10 – tie Slovenská republika Ficovi porušila štátnickým príhovorom podpredsedu vlády Richarda Sulíka.
Do popredia sa tisne otázka podporená príhovormi ministrov Sulíka a Gröhlinga: „Čo celkom osprosteli, keď tliapu dve na tri a tým vopred prehrávajú súdne spory pred ESĽP?“
Nevhodná otázka. V logike sa jej hovorí contradictio in adjecto. Osprostieť môže len ten, kto vo východiskovom stave má nejaké poznanie a neskôr, v ďalšej fáze o svoje poznanie príde. Zabudne. Poznanie stratí. Členovia vlády poznanie nestrácajú. Nemajú čo.
Ostatní členovia vlády azda pochopili, že Richard Sulík sa učil, čo v televízii povie. Veď sa oháňal slovami ako „skutkové tvrdenie“ či „hodnotiaci úsudok“. Ale nenaučil sa. Preto nestrácajú čas. Presadzujú do svojich prejavov to, čo im vyhovuje. Tak, ako im to vyhovuje.
Medzinárodný štandard je mierkou civilizácie. Súdne rozhodnutia založené na predstavách a cítení sudcov, a najmä sudkýň našich súdov, najčastejšie prvého stupňa, nás nútia žiť v minulosti. Niekedy desaťročia vzdialenej, inokedy spred stáročí. Zároveň dávajú signál cudzím národom a cudzím štátom o úrovni našej vyspelosti.
Kauza Soták
Ing. Vladimír Soták je predseda Klubu 500 a šéf Železiarní Podbrezová. Jedným slovom - významný priemyselník. V jednom okamihu sa už nevládal prizerať nečinne tomu, čo so slovenským hospodárstvom stvára vláda SR či prezidentka SR. Skrátka, hrdinovia početných ďalších príbehov obmedzovania materiálneho právneho štátu v mene Ukrajiny. Prezidentka je Ukrajinka. Jej poradcovia rovnako. Sláva Ukrajine. Už na jeseň možno nebudeme mať pohonné látky na cestu do zamestnania a zo zamestnania. Nebudeme môcť svietiť, no poradíme si, ak vyšrófujeme žiarovky. Sovy a netopiere tiež nesvietia a ako vidia! Nebudeme mať ani čo do úst, no nevadí. Ako národ sme obézni. Zníženie hmotnosti sa pozitívne prejaví na zdraví národa. Dosvedčí každý Sabaka.
Vladimír Soták podrobil vládu kritike. Použil ostré, podľa citov členov vlády príkre a neslušné slová. A predsa ho kvôli nim nevzali na zodpovednosť. Až o niekoľko dní neskôr prasklo, že aj on je členom organizovanej skupiny. Dokonca podporujúcej terorizmus. Čo s takým chlapom?
„Vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, odboru Západ vykonáva pod ČVS: PPZ-112/NKA-ZA1-2022 preverovanie trestného oznámenia, z ktorého vyplýva, že Slovenská republika a firmy pôsobiace na území Slovenskej republiky nakupujú suroviny a produkty z Ruskej federácie, najmä plyn a ropu a financie z predaja týchto surovín a produktov potom môžu slúžiť alebo slúžia Ruskej federácii na vedenie vojny proti Ukrajine, kde sú páchané vojnové trestné činy a trestné činy terorizmu.
Vec je preverovaná ako podozrenie spáchania trestného činu financovania terorizmu podľa § 419c ods. 1, 3 písmeno a), b) Trestného zákona a trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona,“ uvádza sa v liste, ktorý istotne nebol od Onegina.
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“
Aj výklad zák. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon musí byť v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Nesmie sa podať iným spôsobom, mimo príčinnej súvislosti s Ústavou Slovenskej republiky.
„Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.“ (čl. 49 Ústavy SR).
Z citovaných ustanovení možno vyvodiť, že právne postavenie páchateľa sa podľa Trestného zákona prijatého v Slovenskej republike priznáva jedine subjektom súkromného práva, predovšetkým fyzickej osobe alebo skupine (kolektívu) fyzických osôb.
V okolnostiach prípadu PPZ-112/NKA-ZA1-2022 vyšetrovateľ Prezídia policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry vykonáva vyšetrovanie pre nákup surovín a produktov z Ruskej federácie, ktoré môžu slúžiť alebo slúžia Ruskej federácii na vedenie vojny proti Ukrajine.
Ruská federácia je štát. Nie je fyzickou osobou. Na území Ruskej federácie žije skupina fyzických osôb, ale tie vojnu proti Ukrajine nevedú spôsobom, ktorý by umožnil ich stíhanie za terorizmus v skutkovom stave, pre ktorý sa preveruje trestné oznámenie PPZ-112/NKA-ZA1-2022. V okolnostiach prípadu ide o štátny terorizmus, ktorého sa dopúšťajú orgány Ruskej federácie. Štátny terorizmus nie je predmetom trestnej zodpovednosti za skutky vymedzené slovenským Trestným zákonom.
Slovenská republika a rovnako tak „firmy pôsobiace na území Slovenskej republiky“ nemôžu znášať trestnoprávnu zodpovednosť za podiel na štátnom terorizme skôr, ako sa štátny terorizmus upraví Trestným zákonom ako protiprávne správanie.
Túto okolnosť zdanlivo možno „zachrániť“ extenzívnym výkladom Trestného zákona.
V skutočnosti po extenzívnom výklade práva v aplikácii Trestného zákona nemožno siahnuť. Extenzívny výklad trestného práva je hrubým porušením zásad a podmienok materiálneho právneho štátu, ktorý je pod ochranou článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Slovenská republika nemá právne relevantnú možnosť ustanoviť trestnoprávnu zodpovednosť iného štátu za štátny terorizmus. V medziach svojej jurisdikcie môže ustanoviť iba trestnoprávnu zodpovednosť za jednotlivé formy účasti slovenských subjektov súkromného práva na štátnom terorizme.
V platnom právnom poriadku Slovenskej republiky neexistujúca trestnoprávna zodpovednosť za štátny terorizmus sa dá označiť za závažnú medzeru v právnom poriadku Slovenskej republiky. Zakladá dôvod pre novelizáciu Trestného zákona, hoci nepatrí k zámerom uplatňovania verejnej moci na Slovensku podľa koaličnej dohody v súčasnom volebnom období. Ani novelizáciou Trestného zákona nemožno vytvoriť právny základ pre trestným oznámením navrhnutý postih Slovenskej republiky a firmy pôsobiace na území Slovenskej republiky za v minulosti uskutočnený nákup surovín a produktov z Ruskej federácie. Išlo by o retroaktívne uplatnenie Trestného zákona odporujúce Ústave Slovenskej republiky.
„Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to páchateľa priaznivejšie.“ (čl. 50 ods. 6 Ústavy SR).
Vyšetrovanie pre nákup surovín a produktov z Ruskej federácie, ktoré môžu slúžiť alebo slúžia Ruskej federácii na vedenie vojny proti Ukrajine, sa vedie aj podľa § 296 TZ.
Založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny sa môže dopustiť iba skupina osôb, ktoré páchajú trestnú činnosť. Nakoľko účasť na štátnom terorizme nie je v Slovenskej republike predmetom úpravy Trestného zákona, nijaký subjekt práva nemôže znášať trestnoprávnu zodpovednosť ani podľa § 296 TZ.
Legislatívna nečinnosť Slovenskej republiky v tvorbe práva súvisiaceho so štátnym terorizmom má za následok, že v okolnostiach prípadu dochádza k zneužitiu právomoci verejného činiteľa na strane vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, odboru Západ vykonávaním vyšetrovacích úkonov podľa Trestného poriadku v skutkovom stave, ktorým sa nespĺňajú právne podmienky pre vedenie trestného stíhania. Právne bezdôvodným uplatňovaním Trestného poriadku v skutkovom stave, ktorý nie je predmetom úpravy trestného práva hmotného sa nezmyselne prehajdákavajú prostriedky štátneho rozpočtu v čase, keď je všeobecne známe, že štát trpí nedostatkom finančných zdrojov potrebných na plnenie úloh štátu. Vyšetrovanie porušuje Ústavu Slovenskej republiky a jej zákony (TZ a TP). Ba aj zdravý rozum.
Na prvý pohľad kauze Soták chýba súvislosť so slobodou prejavu. Konšpirační teoretici naznačujú, že to tak nie je. Kauza Soták vraj môže byť aktom zastrašovania za nevhodné uplatnenie slobody prejavu kritikou hospodárskej politiky vlády. Kto vie.
Zlodeji pravdy
Verejná moc sa v spoločnosti delí. Na sklonku 17. storočia sa John Locke vytasil s myšlienkou deľby verejnej moci s tým, že dobre organizovaná moc má byť trojzložková. Charles Louis Montesquieu k tomu v 18. storočí doplnil, že tri moci by mali zahrnúť zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Trojdelenie verejnej moci sa v našich časoch stále viac prežíva. Treba zložitejšie usporiadanie moci, no nikto nevie, aké. Našiel sa náhradník pre zlé časy. Moc verejnej mienky kontrolujúca všetky tri zložky štátnej moci. Masmédiá sa stali predstaviteľom moci verejnej mienky.
Význam existencie moci verejnej mienky spočíva v dotváraní deľby moci, v prekonávaní nedostatkov trojdelenia moci medzi štátne orgány, ale nie v presune verejnej moci z orgánov štátu na inštitúcie moci verejnej mienky (masmédiá) a ich redaktorov.
Udialo sa však čosi, čo by malo fungovať inak. Masmédiá sa stali predstaviteľmi moci verejnej mienky. Pomerne nezávislými, lebo vzťah verejnosti a masmédií spočíva na silnej spätnej väzbe – masmédiá vyslovujú názor verejnosti, ale súčasne výrazne pôsobia na formovanie a formulovanie názorov verejnosti. Tým, že svoje názory, niekedy opodstatnené a odôvodnené, inokedy laické a zbrklé, často odtrhnuté od reality, postavené na hlavu alebo úmyselne lživé a uvážene zavádzajúce podsúvajú verejnosti nielen na vysvetlenie udalostí pútajúcich jej záujem, ale aj na to, aby podľa svojho uváženia upútali záujem na konkrétne udalosti a tie premenili na clonu, v ktorej zmizne výhľad na iné udalosti. Oveľa závažnejšie pre formovanie verejnej mienky, než sú udalosti, o ktorých masmédiá hovoria, ba i vykrikujú.
ESĽP úlohu masmédií ako hovorcu verejnej mienky zhrnul do označenia „strážny pes“ (public watchdog). Na Slovensku od parlamentných volieb vo februári 2022 žijú a pracujú novinári – pudlíci slovenskej demokracie. Musia byť navoňaní a načesaní. Horlivo krútia chvostíkmi. Panáčkujú na zadných. Ministrom a lídrom parlamentných strán podávajú prednú labku. Zo slobody prejavu na slovenský spôsob zmizli novinári plniaci úlohu strážnych psov. Takmer všade samý kolaborant pera podvrhávajúci verejnosti slová vlády, jej členov a predákov vládnej koalície.
Zločinci s diktafónmi neplnia ani základné poslanie. Rozširovať k verejnosti informácie o verejných veciach. Ak tak z nedostatku fantázie urobia, tak aspoň skreslene. Klamú už dva roky o mnohých zisteniach o COVID-19. Jeho objave, vlastnostiach, účinkoch, vedľajších účinkoch, rizikách.
S rovnakým zaujatím a osobným presvedčením falšujú informácie o dianí na Ukrajine.
Názorný príklad: v máji 2022 sme odrazu z Ukrajiny začali dostávať menej ruského plynu. Hoci deň predtým prezident Zelenskyj v televíznom prejave k poslancom národnej rady ubezpečoval, že z Ukrajiny Slovensku nijaké problémy s plynom nehrozia. Ako túto správu spracovali slovenské masmédiá?
„Cez Ukrajinu prúdi menej ruského plynu,“ uviedla RTVS (Správy. 11. máj 2022)
„Ukrajina obmedzila tok plynu,“ zaznelo z TV JOJ (Ranné správy. 12. máj 2022)
Zásadný rozdiel je vo vyznení správy. V dojme vyvolávanom v príjemcoch informácie. RTVS hovorí, že cez Ukrajinu prúdi menej ruského plynu. Na vine môžu byť Rusi, lebo nám cez Ukrajinu odoslali menej svojho plynu.
JOJ vrhá na záležitosť iné svetlo. Ukrajina obmedzila množstvo plynu, ktoré prúdi rozvodnými potrubiami položenými naprieč jej územím. Vyznenie prvej formulácie je protiruské. Vyznenie druhej formulácie vyvoláva odpor verejnosti voči Ukrajine. Je možné, že práve o to ide v spravodajstve oboch objektívnych a nestranných televízií?
Uvedený príklad nepribližuje výnimku z obvyklého. Ilustruje, čo je v mediálnom spravodajstve na Slovensku obvyklé. Spravodajské príspevky sú pripravené tak, aby popierali, zapierali, kradli pravdu.
Rovnako rozšírenou metódou v spravodajskej činnosti masmédií je predstieranie, že udalosť sa vôbec neudiala.
Znovu iba príklad.
8. mája 2022 sa naprieč Európou diali slávnosti pri príležitosti skončenia druhej svetovej vojny v Európe. Zneli slávnostné prejavy hláv štátov a ďalších významných politikov. Duneli čižmy vojakov vzdávajúcich hold padlým vo vojne.
Osobitný význam získala, osobitnú pozornosť vyvolala vojenská prehliadka vo Varšave. Poľský prezident Andrzej Duda v šokujúcom prejave k armáde vyhlásil, že medzi Poľskom a Ukrajinou už nebudú nijaké hranice. Poľský prezident ďalej uviedol, že oba štáty vytvoria konfederáciu. Ukrajine to zjednoduší vstup do NATO, lebo Poľsko už členom NATO je a Ukrajina sa pridá k členovi NATO.
O deň neskôr Slovensko navštívila prvá dáma USA Jill Bidenová. Spolu s prezidentkou Čaputovou sa na skok vybrala na Ukrajinu. Čo tam obe dámy robili a s kým - slovenských zločincov s diktafónmi nezaujalo. O ďalšie dva dni bol odrazu na Slovensku Andrzej Duda. Priamo v prezidentskom paláci. Čo ho na Slovensko priviedlo? To tiež zostalo mimo pozornosti slovenských vraj profesionálov z masmédií.
Keď príde reč na príjmy v zdravotníctve či v školstve, o príjmoch novinárov nepadne ani slovo. Sú novinári takí skromní, alebo uhýbajú, aby pravda nevyšla najavo? Stačí omerta, správne zamlčiavanie informácií a úslužná voľba spôsobu, akým sa verejnosť necháva veriť vláde, vládnej koalícii, jej odborníkom na zdravotníctvo a vôbec na všetko, čo sa prezentuje verejnosti?
Stav demokracie na Slovensku je podmienený stavom slobody prejavu na slovenský spôsob. Za to, čo sa v štáte deje a čo sa Slovenskej republike deje vo všeličom deje, môže Heger, Matovič, Naď, Sulík, Korčok, Kolíková. Zemanová, Remišová a ich parťáci. Obrovský, nedocenený podiel na rozklade štátu a spoločnosti nesú masmédiá a ich spravodajskí redaktori. RTVS, TA3, JOJ, Markíza. Bodáková, Gombošová, Kajtárová, Wildová, a obrovský balík ďalších vezúcich sa v pelotóne úbohosti v mediálnom spravodajstve.
Kauza Kotleba
Špecializovaný trestný súd v Banskej Bystrici odsúdil Ing. Mgr. Mariana Kotlebu na štyri roky a štyri mesiace „natvrdo“. Konanie viedla samosudkyňa Špecializovaného trestného súdu Ružena Sabová. Konanie viedla tak, aby „dobre dopadlo“. Napríklad zvýšila počet z asi 300 osôb prítomných na odovzdávaní darovacích poukážok chudobným, ktorý uviedlo niekoľko svedkov vypočutých súdom, na 400 osôb.
Samosudkyňa si zadovážila dôkazy charakterizujúce sťažovateľa ako osobu porušujúcu zákony Slovenskej republiky. Na dosiahnutie tohto zámeru použila „výpis z Centrálnej evidencie priestupkov preukazujúci, že Marian Kotleba sa v roku 2015, 2018 a 2019 dopustil porušenia zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch spáchaním priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 tohto zákona, za čo bol napomenutý a boli mu uložené pokuty v správnom a v blokovom konaní.
Podľa odpisu z registra trestov bol raz odsúdený za nedbanlivostný trestný čin k peňažnému trestu, pričom sa naňho hľadí, akoby nebol odsúdený.
Súd preskúmal rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 19. 05. 2010, sp. zn. 5T/27/2010 vo veci Ing. Mgr. Mariana Kotlebu a zistil, že sa skutku ublíženia na zdraví z nedbanlivosti podľa § 158 Tr. zák. dopustil dňa 04. 09. 2009 tým, že nedal prednosť v jazde prichádzajúcemu vozidlu, v dôsledku čoho došlo k zrážke vozidiel a k vzniku zranení dvoch osôb.“
Kotleba zhodne so všetkými ostatnými fyzickými osobami má Ústavou SR zaručené základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1) a zároveň má Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantované právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1). Samosudkyňa, ktorá získavala svojrázne dôkazy proti Ing. Mgr. Marianovi Kotlebovi, nevysvetlila v odôvodnení svojho rozsudku, aký právny základ jej umožňuje postihnúť v trestnom konaní za minulé priestupky spáchané podľa priestupkového zákona. Ani nepriblížila právny základ, ktorý jej umožňuje „započítať“ Kotlebovi k trestnej sadzbe nedbanlivostný trestný čin, za ktorý sa podľa úradného záznamu hľadí, akoby nebol odsúdený.
Ako každý, aj Ing. Mgr. Marian Kotleba má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (čl. 19 ods. 3 Ústavy SR). Samosudkyňa Špecializovaného trestného súdu nepreskúmala, či toto právo je zachované vedením Centrálnej evidencie priestupkov, z ktorej čerpala svoje dôkazy proti Kotlebovi. Ani si nepoložila otázku, na akom právnom základe je Centrálna evidencia priestupkov zriadená. Neporušuje ochranu zaručenú každému podľa čl. 19 odsek 3 Ústavy SR?
Kotleba je fašistický zločinec, lebo to všetci vieme. Aj takto možno parafrázovať odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, hoci na prvý pohľad je dôveryhodný. Má predsa štyridsať strán.
Postup, aký uplatnila proti Kotlebovi samosudkyňa Špecializovaného trestného súdu vyvoláva podozrenie, že samosudkyňa sa pri uplatnení sudcovskej právomoci vo veci Ing. Mgr. Mariana Kotlebu dopustila trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa (§ 326 Trestného zákona). A že konanie, ktoré vo veci viedla, malo ďaleko k spravodlivému súdnemu konaniu. Na prvý pohľad rozsiahly, myšlienkami skromný rozsudok priviedol ku konaniu o odvolaní. Pred najvyšším súdom.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyhlásené 5. apríla 2022 popoludní sprevádzala rozsiahla mediálna kampaň na sociálnych sieťach. Zapojili sa do nej predstavitelia vládnych a provládnych politických strán. Kampaň smerovala k vytvoreniu verejnej mienky presvedčenej o tom, že Marian Kotleba rozsudkom Najvyššieho súdu SR vo veci 4 To 1/2021 z 5. apríla 2022 stratil mandát poslanca Národnej rady.
„Najvyšší súd SR (NS SR) potvrdil rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu (ŠTS), že Marian Kotleba (ĽSNS) je vinný zo spáchania extrémistického trestného činu. Zároveň v zmysle článku 81a ústavy stratí mandát poslanca Národnej rady SR, pretože bol odsúdený za úmyselný trestný čin. Na sociálnej sieti to uviedol nezaradený poslanec parlamentu Juraj Šeliga (Za ľudí).“
„Na rozhodnutie súdu reagovala aj vládna strana Sloboda a Solidarita (SaS), ktorá vo svojom profile na sociálnej sieti napísala, že „tunajšia pobočka Kremľa má ďalšieho potvrdeného neonacistu“.
Podľa podpredsedu strany SaS napriek tomu, že Marian Kotleba vyviazol s podmienkou, rozsudok potvrdil, že je neonacista a že spoločnosť nemôže tolerovať propagáciu extrémizmu.“
„Ak niečo vyzerá ako kačica a kváka ako kačica, je to kačica. Keď sa niekto oháňa nacistickými symbolmi, je fašista. Keď niekto rozdáva šeky v hodnote 1 488 eur v deň výročia vyhlásenia Slovenského štátu, je to jednoznačne fašistická symbolika a zaslúži si spravodlivý trest,“ uviedlo na sociálnej sieti hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO).“
Televízia označovaná za najúčinnejší prostriedok masmediálneho spravodajstva vytvorila z konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky o odvolaní Ing. Mgr. Mariana Kotlebu a o zániku jeho mandátu hlavnú spravodajskú udalosť dňa 5. apríl 2022. Reportáže pripravili najvýznamnejšie hviezdy televízneho spravodajstva na Slovensku. Zlatica Švajdová Puškárová a Viktor Vincze pre TV Markíza. Ján Mečiar a Lucia Barmošová pre TV JOJ. Janette Štefánková a Timotej Pisch pre RTVS, Martin Linhart pre TA3. V každej televízii sa na príprave „spravodajskej senzácie“ o Ing. Mgr. Marianovi Kotlebovi podieľali viacerí ďalší, menej popularizovaní redaktori. V každom príspevku sa veľký dôraz kládol na zánik mandátu Ing. Mgr. Mariana Kotlebu.
Na ten kládli televízni redaktori dôraz aj v nasledujúcich dňoch
Zák. č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov ustanovuje povinnosti adresované masmédiám a ich spravodajcom. Podľa § 16 písm. b) „vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.“
Spravodajstvo o rozsudku najvyššieho súdu vo veci odvolania poslanca Ing. Mgr. Mariana Kotlebu a úvahy prizvaných expertov o ňom v ani jednej z uvedených televízií nebola objektívna a nestranná. Zatajovala verejnosti, že na rozsudok najvyššieho súdu nadviazalo Rozhodnutie predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 1044, PREDS-86/2022 z 19. apríla 2022 k zániku mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. A to, že smrdí. Smrdí z dôvodu, že ho pripravil a „prijal“ podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Gábor Grendel „prevzatím“ právomoci Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Vypustením tejto informácie došlo k porušeniu § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii, ktorý ukladá povinnosť vysielateľom rozširovať objektívne a nestranné informácie.
Príbeh dostáva pokračovanie a v ňom nový rozmer.
Gábor Grendel, podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vydal Rozhodnutie predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 19. apríla 2022 k zániku mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky č. 1044, PREDS-86/2022.
V Rozhodnutí sa uvádza:
„Beriem na vedomie, že
dňa 19. apríla 2022 mi bolo doručené oznámenie o právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za úmyselný trestný čin sp. zn. 4 To 1/2021 z 5. apríla 2022, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom jeho vyhlásenia v trestnej veci poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Mariana Kotlebu.
Podľa čl. 81a písm. f) Ústavy Slovenskej republiky mandát poslanca zaniká dňom právoplatnosti rozsudku, ktorým bol poslanec odsúdený za úmyselný trestný čin, a teda mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Mariana Kotlebu zaniká dňom 5. apríla 2022.“
Rozhodnutie neuvádza dôvod, pre ktorý predseda Národnej rady Slovenskej republiky Boris Kollár nepodpísal Rozhodnutie predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 19. apríla 2022 k zániku mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Úkonom poveril podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky Gábora Grendela, zároveň aj podpredsedu poslaneckého klubu parlamentnej strany OĽaNO.
Bez ohľadu na motiváciu, postup, ktorý uplatnil predseda Národnej rady Slovenskej republiky Boris Kollár a podpredseda národnej rady Gábor Grendel nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky ani so zákonom č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Ústava Slovenskej republiky ustanovuje v čl. 2 ods. 2 zásadu Čo nie je dovolené, je zakázané. Podľa čl. 2 ods. 2: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
Podľa čl. 90 ods. 1, prvá veta ústavy: „Predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zastupujú podpredsedovia.“
Predseda národnej rady má právomoc ustanovenú čl. 89 Ústavy SR a § 43 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Podľa § 44 písm. b) zákona o rokovacom poriadku podpredsedovia národnej rady zastupujú predsedu národnej rady v určenom poradí a v plnení jeho úloh, ktorými ich poverí. Na prvý, laický, pohľad podpredseda národnej rady Gábor Grendel konal podľa zákona, lebo predseda národnej rady Boris Kollár ho poveril úlohou súvisiacou so zánikom mandátu poslanca Ing. Mgr. Mariana Kotlebu.
Taký prístup k uplatneniu § 44 písm. b) zákona o rokovacom poriadku je protizákonný, ba aj protiústavný.
Predseda národnej rady môže poveriť vlastným zastupovaním iba v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. To znamená, že zastupovaním môže poveriť jedného z podpredsedov Národnej rady Slovenskej republiky iba v rozsahu svojich právomocí; právomoc právne významným spôsobom pojednávať o zániku mandátu poslanca nie je zahrnutá do ústavou ani zákonom zverenej právomoci predsedu národnej rady.
Právomoc predsedu národnej rady je neprenosná a neprevediteľná na inú osobu, lebo zákon o rokovacom poriadku nemá ustanovenie dovoľujúce prenos či prechod právomoci predsedu parlamentu na inú osobu. Na akom právnom základe, podľa čoho Gábor Grendel zastupoval predsedu Národnej rady Slovenskej republiky vo veci zániku Kotlebovho mandátu?
Mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky požíva aj procesnoprávnu ochranu ustanoveniami zákona č. 350/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov. V okolnostiach Kotlebovho prípadu zánik jeho mandátu proklamoval podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Gábor Grendel. Bez právomoci sa vecou zaoberať či už v medziach vlastnej právomoci alebo z titulu poverenia predsedom národnej rady Borisom Kollárom.
Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky, právomoc, ktorú si oktrojoval Gábor Grendel, Ústava v spojení so zákonom č. 350/1996 v znení neskorších predpisov zveruje do právomoci Mandátového a imunitného výboru.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky: „Mandátový a imunitný výbor rokuje vo veciach straty mandátu poslanca alebo jeho zániku; svoje návrhy podáva národnej rade.“
Podľa zákona č. 350/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov o zániku mandátu Ing. Mgr. Mariana Kotlebu mal konať Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky a následne na návrh tohto výboru plénum Národnej rady Slovenskej republiky.
Stalo sa, no iba „naoko“ a neskoro.
Mandátový a imunitný výbor o veci konal v čase, keď už existovalo Rozhodnutie predsedu Národnej rady Slovenskej republiky o zániku poslaneckého mandátu č. 1044 z 19. apríla 2022. Na základe tohto rozhodnutia poslanca národnej rady Ing. Mgr. Mariana Kotlebu nevpustili do budovy národnej rady. Inými slovami, keď mu zamestnanci Národnej rady Slovenskej republiky znemožnili výkon poslaneckého mandátu, keď musel opustiť svoju kanceláriu poslanca v budove národnej rady, vrátiť počítač a ďalšie pomôcky, ktoré pri prebratí funkcie poslanca prevzal na úkony spojené s výkonom poslaneckého mandátu, nedialo sa to podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona o rokovacom poriadku.
Až o týždeň neskôr, ako záležitosť zániku mandátu vybavil vo svojej fiktívnej právomoci podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Gábor Grendel, sa touto záležitosťou zaoberal Mandátový a imunitný výbor. V skutočnosti Mandátový a imunitný výbor iba predstieral rokovanie, ktoré v okamihu, keď sa uskutočnilo, nemalo nič spoločné s úlohou, akú má Mandátový a imunitný výbor Národnej rady podľa § 57 ods. 1 písm. g) platného zákona o rokovacom poriadku.
Mandátový a imunitný výbor o tom rokoval 26.04.2022.
Takýto postup bol dobrý iba na predstierania, že poslancovi Ing. Mgr. Marianovi Kotlebovi mandát zanikol v súlade s platným právnym poriadkom, a preto v súlade s ochranou, aká sa zaručuje v Slovenskej republike ako v materiálnom právnom štáte.
Aj keď masmédiá priamo nemôžu za priebeh udalostí, aj v tomto prípade ide o dôkaz nekvalifikovanosti a servilnosti v práci slovenského mediálneho spravodajstva. S prispením „zločincov s diktafónmi“ sa verejné záležitosti stavajú na hlavu, vláde a vládnej koalícii sa tlieska za každé porušenie ústavy a zákonov. Až tam nás dostali pudlíci v kožiach strážnych psov.
Prečo to robia?
Udalosti sa zlievajú v jedinom bode. V ňom sa tají úžas. Prečo robia také detinské chyby pri napĺňaní svojich snov, zámerov a plánov?
Všeobecné súdy vynášajú rozsudky zdanlivo blízke členom vlády. V skutočnosti výhodné pre tých, proti ktorým sú. Blaha dostal žalobný základ pre sťažnosť, o ktorej ESĽP, ak kvôli Slovensku zásadne nezmení pohľad na úlohu slobody prejavu v demokratickej spoločnosti, nemôže rozhodnúť inak, ako v Blahov prospech.
Darmo si budeme hovoriť, že Kotleba je fašista, keď ho pripravili o mandát spôsobom, ktorý je triviálnym porušením právneho poriadku Slovenskej republiky. Podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Gábor Grendel svojím správaním zavdal príčinu na to, aby Slovenská republika v Štrasburgu znovu prehrala spor pred ESĽP. „Vypratal“ z parlamentu jeho poslanca, hoci vybaviť to mal vo svojej réžii Mandátový a imunitný výbor. Prečo sa Grendel do veci staral? Neveril Mandátovému a imunitnému výboru? Zavďačoval sa šéfovi OĽaNO?
Podpredseda vlády Slovenskej republiky Richard Sulík sa približne v rovnakom čase pričinil o vznik sporu, v ktorom dal výraznú vyhliadku na víťazstvo Ficovi.
Sú naši ministri a politici celkom povznesení nad zákony, medzinárodné dohovory aj nad Ústavu Slovenskej republiky? Vedome nahrávajú opozícii? Alebo nevedia zákon čítať? Nevládzu mu porozumieť? Čo je horšie? Ak si zákon nevládzu prečítať alebo ak mu nevládzu porozumieť?
Čaputová sa odrazu vytasí s názorom na slobodu prejavu, za aký by ju neobdivoval ani žiak najzaostalejšej osobitnej školy. Koho tak chce získať? Očariť?
Kto nám to vládne? A kto s diktafónmi a počítačmi bez rozumného slova asistuje týmto politikom? Tí všetci sú spolupáchateľmi demontáže demokratickej formy vlády a materiálneho právneho štátu. Základných hodnôt prvého článku, prvého odseku Ústavy Slovenskej republiky.
Autor: doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc.
emeritný sudca Ústavného súdu SR
