VIDEO: Prorocký prejav Vladimira Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007, v ktorom ruský prezident kritizoval Západ, vyhlásil, že unipolárny model sveta je neprijateľný a vyzval na vytvorenie multipolárneho sveta
17.02.2026 17:00
Komentár zástupcu šéfredaktora portálu Marker - Daga Daniša zo dňa 16. februára 2026 o tom, že prorocké slová ruského prezidenta Vladimira Putina sa napĺňajú:
Mníchovská bezpečnostná konferencia opäť ukázala na starý problém Európy. Priveľmi ju zaujíma, čo o bezpečnosti kontinentu hovoria Američania. A málo ju zaujíma, čo hovoria hráči z východu Európy. Napríklad Rusko.
Nie je to len problém dneška, keď sa zraky Európanov prosebne upínali na amerického ministra Rubia.
Podobne to vyzeralo aj v roku 2007. Vtedy sa síce k Rusku pristupovalo ako k partnerovi, ktorý smie prehovoriť, no bola to viac pretvárka ako skutočné partnerstvo.
V roku 2007 v Mníchove mohol prehovoriť aj ruský prezident Putin. Jeho prejav bol vtedy považovaný za silný. A za bezočivý.
Putin sa totiž opovážil kritizovať Západ. V skratke: varoval Spojené štáty, že jednopolárny svet, ktorý presadzujú, je nereálny. Presnejšie: nie je možný. Svet nemôže mať jediné, americké mocenské centrum, ktoré bude určovať pravidlá. S tým, že ostatní sa musia podvoliť.
Tvrdil, že by to znamenalo privatizáciu medzinárodného poriadku a medzinárodného práva. Spojené štáty, NATO a EÚ sa podľa neho nemôžu vyhlasovať za medzinárodné spoločenstvo, ktoré je predurčené písať pravidlá. A nanucovať svetu svoj model.
Ďalej: Putin kritizoval program rozširovania NATO hlboko k hraniciam Ruska. Alebo plány na americké raketové základne v Poľsku – vraj pre severokórejskú hrozbu. Tvrdil, že Západ tým porušuje pôvodné prísľuby po skončení studenej vojny. Následkom novej politiky NATO bude obdoba berlínskeho múru, ktorý bude rozdeľovať kontinent. A to by znamenalo pokračovanie blokovej mentality a studenej vojny, akurát v nových hraniciach.
Putin nakoniec varoval, že budovanie bezpečnosti jedných (Západu) nemôže ísť na úkor bezpečnosti druhých (Ruska). Bezpečnostný model má zahŕňať všetkých. Inak nezahŕňa nikoho, je zdrojom napätia, teda opakom bezpečnosti.
Riešenie videl vo vzájomnom rešpektovaní bezpečnostných záujmov. V rovnováhe síl. V partnerskom prístupe, kde sa má rozvoj a bezpečnosť zaistiť nielen pre vybraných, ale pre všetkých.
Putinov prejav v Mníchove 2007 mal byť dvihnutým prstom. Varovaním, že jednopolárny svet pod taktovkou Západu nemôže a nebude fungovať.
Nakoniec sa to však rýchlo otočilo proti Putinovi a Rusku. Západné publikum jeho slová prijalo s pohoršením. Vnímalo ich ako bezočivosť. Ako sa môže niekto opovážiť kritizovať Západ?
Treba si uvedomiť, že v roku 2007 ešte stále napredoval fukuyamovský odkaz o „konci dejín“. Po páde komunistického bloku malo byť dobojované a definitívne rozhodnuté. Západná liberálna demokracia a západný kapitalizmus sa mali presadiť ako konečný model pre celý svet. Kto tomu nerozumel, ten bol podozrivý a mal skončiť kdesi na okraji.
Jednoducho, Západ vtedy trpel jedným zo smrteľných hriechov – pýchou. Bol presvedčený, že je najlepší, vzorový, že má kultúrnu a morálnu prevahu, ktorú nesmie nikto spochybňovať. A že je predurčený presadiť sa globálne. Ako koruna historického vývoja.
Z pohľadu Američanov bolo vtedy na programe dňa ďalšie kolo rozširovania NATO – o Ukrajinu a Gruzínsko. Nie, nie sú to len frázy. Na samite NATO 2008 Bushova vláda presadzovala pozvánku do NATO pre obe krajiny. Nemalo ísť o zámery, ale o prístupový proces.
V Afganistane a Iraku pokračovali americké invázne vojny, ktoré mali pretvoriť časť Východu na americký obraz. V Kosove sa pripravovalo vyhlásenie nezávislosti. Prekresľovanie štátnych hraníc podľa záujmov a želaní veľmoci dostalo zelenú.
Svet mal nasledovať Spojené štáty a Západ. „Kto nejde s nami, ide proti nám.“ Tak znelo heslo Georgea W. Busha.
Putinov prejav v Mníchove 2007 západní lídri a západné médiá vypískali ako trúfalý, provokačný, agresívny… Odporoval najvyšším dogmám, ktorým vtedy veril Západ. Boli to dogmy o víťaznom, nezadržateľnom postupe liberálneho sveta (neskôr toho progresívneho).
Putinovej diplomacii sa však v roku 2007 predsa len podarila jedna dôležitá vec. Presvedčil časť európskych partnerov, že americký zámer dostať do NATO Ukrajinu s Gruzínskom je vysoko výbušný. A neprijateľný. Rusko nakreslilo červené čiary.
Dve kľúčové európske krajiny, Nemecko a Francúzsko, to pochopili a rešpektovali. Na povestnom samite NATO v Bukurešti (2008) Nemecko a Francúzsko spoločne vetovali pozvánku pre Ukrajinu s Gruzínskom. Americká vláda vtedy prvýkrát narazila na rezolútny odpor európskych členov NATO. Západné médiá to komentovali ako bezprecedentnú európsku vzburu.
Samit NATO 2008 sa skončil z pohľadu Busha neúspešne. Ukrajina musela na pozvánku na NATO čakať. V záveroch samitu sa Bushovi podarilo (s podporou Merkelovej) presadiť len zmienku o politike otvorených dverí a o budúcom členstve Ukrajiny v Aliancii.
Problém bol v tom, že toto víťazstvo európskych členov NATO – a víťazstvo zdravého rozumu – bolo len polovičaté. Plánovaná pozvánka Ukrajiny do NATO padla, no zámer ostal. Hra mala pokračovať.
A aj pokračovala. Pokračovala Euromajdanom, prevratom na Ukrajine a nástupom prozápadnej vlády. Potom pokračovala krízou na proruskom Donbase a pokusmi ukrajinskej armády vyriešiť konflikt silou (2014).
A pokračuje dodnes… Aj keď s rozkladom Ukrajiny. A s koncom plánov na jej členstvo v NATO.
Dnes, s odstupom 19 rokov, vidíme, že časť Putinových slov z mníchovskej konferencie 2007 sa naplnila. A nemyslíme tým vojnu. O tej vtedy nehovoril, naopak, pokúšal sa jej predísť.
Svet nie je jednopolárny. Západná liberálna demokracia sa nepresadila ako jediný univerzálny model pre svet. Naopak, prechádza vnútornou krízou. Výdatne k tomu prispel koniec klasického liberalizmu a nástup zvrátenej, nátlakovej podoby progresivizmu.
Západná politika už nie je vzorom pre svet. Stráca dôveru ešte aj doma, v západnej spoločnosti.
Ďalšia vec, ktorá sa napĺňa, je blokové myslenie a nový múr, ktorý rozdeľuje kontinent. A rozdeľuje ho ešte viac a bolestivejšie, ako to bolo za studenej vojny.
V ére studenej vojny západná Európa obchodovala so Sovietskym zväzom. Dovážala cenovo výhodné energetické zdroje – a prosperovala. Dnes idú obchod a prosperita nabok. Heslom dňa sú vojna a vojnové náklady.
Múry, ktoré rozdeľujú Európu, sú oveľa vyššie, ako si kedysi „liberálni demokrati“ dokázali predstaviť. A blokové myslenie prerastá do fázy, v ktorej je pre mnohých ťažko zvládnuteľné bez liekov.
Európska mentalita sa zmenila z kedysi otvorenej, osvietenej a slobodnej na ťažko nenávistnú, agresívnu, nepríčetnú. Chorú.
Časť elít si to uvedomuje. A viní z toho Rusko. „Lebo Putin.“ Vybavené.
V tomto ostali mnohé európske hlavy rovnako obmedzené, ako boli v roku 2007. Vtedy, keď ich vyrušili a pobúrili kritické slová Putina…
Jedna vec sa však oproti roku 2007 predsa len zmenila. A k lepšiemu. Tábor tých, ktorí si uvedomujú problém, vlastný problém Západu, sa rozširuje. Rastie. Kritických hlasov, hlasov rozumu, je dnes viac ako pred 19 rokmi.
Tie hlasy volajú po prehodnotení expanzívnej politiky NATO. Lebo bola jednou z príčin vojny, ktorú Západ s Ukrajinou nemôžu vyhrať. Volajú po širších bezpečnostných dohodách. Lebo bez dohôd s Ruskom bude európsky poriadok nemysliteľný. Volajú po vojenskej neutralite Ukrajiny. Volajú po rešpekte a po novom medzinárodnom poriadku na princípoch mocenskej rovnováhy. Volajú po návrate k slobode slova a presvedčenia, ktorá bola kedysi kostrou západnej spoločnosti.
Kritické hlasy už nie sú okrajové či kacírske. Presadili sa ako pevná (aj keď stále potláčaná) súčasť verejného života. Sú to silné, zdravé hlasy, ktoré majú – na rozdiel od fukuyamovských vidín – budúcnosť.
A zazneli aj v Mníchove. Aj keď, žiaľ, nie z úst európskych lídrov.
Pád ilúzie o „konci dejín“, pád sebaklamu o kozmopolitnom režime bez národných hraníc spomenul vo svojom prejave Rubio. Trumpov minister zahraničných vecí prišiel požiadať Európu, aby sa zobudila. Konkrétne: aby chránila svoje hranice pred migráciou a rozkladom zvnútra. Aby chránila slobodu slova. A aby prehodnotila zámery progresivistov a univerzalistov, ktoré nikam nevedú.
Rubiov prejav bol sporný a pre Európu v mnohom zradný (napríklad v pokračujúcom blokovom myslení, ale o tom inokedy). V jednej veci bol však presný: európske progresivistické elity spolu s tými americkými, bidenovskými, zablúdili. A musia hľadať cestu späť do reality, ktorá sa nebude riadiť pekne vyfarbenými želaniami aktivistov.
Podobne to v roku 2007 videl Putin, keď varoval Západ pred presadzovaním jednofarebného „poriadku“, ktorý nie je a nebude možný.
Škoda, že Európa ho vtedy dokázala iba formálne pustiť k slovu. No nedokázala jeho hlas vypočuť.
Celý prejav Vladimira Putina a následná diskusia:
Zdroj: YouTube Český List / marker.sk / InfoVojna
